by 
Po intenzívnom študijnom pobyte v Írsku sa snažím vzdelávať priateľov aj známych osobne i na sieti historickými a kultúrnymi reáliami tejto pozoruhodnej krajiny. Záujem je vlažný. Každý sa pýta: A čo pivo?
Nuž v Írsku sa nemusíte báť, že nenájdete v krčme solídne pivo. Prinajmenšom Guinness je prakticky všade a všade je aj piteľný. Druhá vec je, ak chcete aj niečo viac, ako túto celosvetovú značku. Čo bol pre mňa trochu šok, že v krajine, ktorá produkuje veľmi dobré pivo, takmer každý podnik ponúka aj to najhoršie v danej oblasti. Medzi najmenej dvanástimi pípami zvyčajne aspoň polovica náleží takým „chuťovkám“, ako sú (zostupne) Heineken, Carling, Foster’s, Budweisser a Coors light! Pre obzvlášť maškrtné jazýčky nechýba kukuričná Corona s absurdným plátkom citrónu. Štamgast v československej pivárni žiadajúci namiesto poctivého ležiaku tretinkový Bud light s ľadom by len ťažko vyviazol bez sarkastických úškrnov, v Írsku však podobné objednávky tvoria najmenej polovicu.
Poďme ale k príjemnejším záležitostiam. Typické irské pivá sú stout a red ale. Vedľa dublinského slávneho stoutu Guinness môžete naraziť na Murphyho z druhého najväčšieho mesta Corku („De Real Capital“). V samotnom Corku má tradíciu aj Beamish. Beamish bol pivom južného, Murphy severného Corku. Dnes je to akosi jedno: obidva pivovary kúpil Heineken a pekná budova pivovaru Beamish and Crawford bola zatvorená a v súčasnosti čaká na premenu v novú mestskú štvrť. Pivovar Murphy’s bol radikálne prestavaný a jeho bývalý konkurent Beamish sa samozrejme varí tiež tu.
Najlepší a najlacnejší Beamish (3.70 €) som ochutnal v lokálnom pube na severnom svahu Corku, kde na rozdiel do multikultúrneho centra ešte nevideli cudzinca. Vekový priemer návštevníkov bol hrubým odhadom 73 rokov a asi 82 ročná výčapníčka vedela, ako načapovať vynikajúcu pintu. Vzápätí sa vrátila na gauč, aby pokračovala v pletení. V peknom podniku, vyzerajúcom skôr ako obývačka, bolo do desať návštevníkov, zjavne považujúcich krčmičku za svoj druhý domov. Cítil som sa ako naozajstný stranger.
Najzvedavejší hosť hovoril s tak silným prízvukom, že som mu nerozumel ani slovo, dokiaľ trochu urazene nezvolal: „Are you laughin‘ at me?!!“ Dobrá pani domáca sa našťastie podujala prekladať z angličtiny do angličtiny a konflikt neeskaloval. Aj tak som s určitou úľavou opúšťal miestnosť, zatiaľ čo môj nový priateľ za mnou volal, že budúci týždeň ho mám čakať na Slovensku. Vzhľadom k tomu, že v rozhovore niekoľkokrát spomenul slovo „gon“, z čoho sa vykľulo „gun“, čiže pištoľ, mám z plánovanej návštevy zmiešané pocity. A to ani nespomínam, že z druhej strany na barovej stoličke sedel najmladší člen gangu, asi šesťdesiatročný stoik, ktorý za svojho najlepšieho priateľa považoval transylvánske knieža Vlada Narážača, eufemisticky prezývaného Drakula.
Vedľa spomenutých gigantov Guinness a Heineken sa v Írsku rozvíjajú malé pivovary, aj keď menej živelným tempom ako u nás v strednej Európe. V Dublinu odporúčam slávny Porterhouse, ktorý okrem iných typov ponúka až tri druhy stoutov (pozn.: porter a stout sa tu používajú takmer ako synonymá). V Porterhousu som v búrlivej atmosfére prvýkrát videl gaelský futbal. Tento šport môžeme prirovnať na niečo medzi futbalom a ragby. Pripadol mi však živší a atraktívnejší než obidve slávnejšie hry. Športovci sú aj teraz amatéri, ale len v pôvodnom zmysle slova: hrajú zadarmo. Ich tréningová záťaž, výkony a nasadenie sú ale profesionálne. Nečudo, že manželky futbalistov nie sú z tak pohlcujúceho hobby úplne nadšené. Z pravidiel ma okrem všetkého ostatného zaujala aj čierna karta, ktorá znamenala vylúčenie na určitý čas. Žltá a červená má rovnaké použitie ako vo futbale.
Ale najviac ma z dublinských lákadiel zaujal trojpodlažný brewpub J. W. Sweetman. Tradične nádherná výzdoba, usmievavé servírky, živá hudba a výborné ejly spolu tvoria príjemnú, aj keď dosť hlučnú atmosféru. Pivo sa normálne kupuje pri bare, ale keď si sadnete do čiastočne oddelených boxov (na každom poschodí jeden), ujme sa vás obsluha. Pritom sa očakáva, že si objednáte jedlo. Burger z Irish Prime Beef bol famózny, vrátane rafinovaných príloh a domácich hranolčekov.
Presuňme sa opäť do Corku, kde som vďaka programu Erasmus strávil dva týždne nabité írskou kultúrou a históriou a zdokonaľovaním angličtiny. Nájdeme tu dva menšie pivovary, obidva s ambíciou rozširovať svoju produkciu. Ďalej v tomto postúpil Franciscan Well. Vlastní malú krčmu s dvorom, kde sa pečie výborná pizza hneď vedľa budovy pivovaru. Využili sme ponuky exkurzie, ale zo samotného pivovaru sme príliš nevideli. Nádherná sprievodkyňa stála pri dverách, kde nás v hluku uviedla do problematiky a potom na poschodí ponúkla vzorky red ale, IPA a stoutu s výkladom vôni a chutí.
Na produkty Franciscan Well narazíte v Corku úplne bežne. Osobne odporúčam pšeničné Friar Weisse alebo jemný Red Rebel. Kolegyne si obľúbili nie prehnane aromatickú Chieftan IPA. Možno vás ale najviac zaujme spolupráca s neďalekým liehovarom Jameson. Franciscan Well dorába pivo v sudoch po Jamesone, zatiaľ čo tradičná írska whiskey zreje v sudoch po pive. Výsledkom sú Caskmates, teda sudoví parťáci. Švédska kolegyňa ma nečakane ponúkla týmto špeciálnym Jamesonom vyrábaným v malej produkcii. Nech je mi dovolené povedať: Mňam, mňam!
Rising Sons sídli vedľa Lídlu a chce pôsobiť trochu rebelským dojmom, aký sa hodí na Stodolní ulici v Ostrave. S tým sa trochu bijú veľké obrazovky s futbalovým prenosom. Z pív môžem odporučiť napr. zaujímavý belgický blonde. Rising Sons sa čapuje aj v atmosférickom pube Crane Lane, kde sa moje aktívnejšie kolegyne zo Švédska učili írskym tancom.
Nesmiem zabudnúť ani na Bierhaus, ktorý svoju oddanosť pivu myslí naozaj vážne. Na stoloch ležia Pivné biblie a barman je zjavne znalec. Na pípach sú iba naozajstné pivá, žiadna Corona, a niekoľko sto druhov je ponúkaných vo fľašiach a plechu. Medzi nimi aj Zlatý bažant, Budvar, Staropramen, Tyskie… Najväčšia pípa v Bierhause patrí Plzeňskému prazdroju, ktorý je tu podľa počtu značkových krýglov na stoloch populárny a len on je v ponuke Pilsner + Pizza za 10 eur. Bierhaus ale tiež propaguje miestne a regionálne značky. Vďaka barmanovi som sa dozvedel, že pivovar sídli aj v neďalekom mestečku Kinsale, kde som sa chystal na víkendový výlet.
A tu sa dostávame k najväčšiemu prekvapeniu pobytu. Práve v Kinsale som ochutnal hádam najlepšie pivo v Írsku. Po návšteve miestnej pozoruhodnej pevnosti Charles Fort som sa zastavil vo vychýrenej reštaurácii The Bulman. Michelinská nálepka a ocenenie Najlepší pub roku 2014 sľuboval veľa. Skôr ako som sa venoval jedálnemu lístku, preštudoval som samozrejme pípy. Okrem známejších značiek skúsené oko konečne zahliadlo produkt z miestneho pivovaru. Bol to Kinsale lager. Doteraz som sa ležiakom na Britských ostrovoch vyhýbal, hľadajúc tradičnejšie výrobky. Ale neľutoval som. Plná a príjemná chuť s lahodným doznievaním mi dokonca pripomenula legendárny brniansky Pegas a pripravila chuťové bunky na excelentnú rybaciu polievku Chowder s domácim chlebom a výborné Fish and chips. Ak sa niekedy nájdete na juhovýchode Írska, Kinsale so stredovekým kostolom Svätého Multose, s pevnosťou z doby španielsko-anglickej vojny a parádnym jedlom u Bulmana určite nevynechajte.
Na záver, čo ma iritovalo. Irituje ma to na Slovensku, v Česku a náladu mi to kazilo aj v Írsku. V krátkosti povedané: je to americký chmeľ. Keď som pred rokmi prvýkrát objavil India Pale Ale v Kalteneckeru v Rožňave, bolo to zjavenie. Hutnosť, sila, horkosť kentského chmeľu. Dnes vidím IPA a takmer sa otrasiem. Vo väčšine dnešných vrchne kvasených pív brutálne preráža vtieravá aróma a extrémny výraz amerických mutovaných chmeľov Cascade, Columbus alebo Chinook a navyše bývajú zbytočne silné.
Prečo to ale spomínam v súvislosti s Írskom: nevinne som si objednal red ale priamo u Rising Sons a aj z neho na mňa vyskočili absolútne nevhodné americké arómy! Až potom som zistil, že tento minipivovar varí dva typy červených ejlov: klasický írsky jemný nazvaný Redemption a nabušený americký Steeple, s pôvodným štýlom nemajúci už takmer nič spoločné. V inej krčme som naivne zvolil odvážny pokus: red stout. No farba možno, chuť a vôňa ale typicky americká, prehnaná, rušivá. Mal som chuť zapiť to uhladeným Budejovickým Budvarom, ktorý tam tiež čapovali.
Odvtedy si dávam veľký pozor a vždy sa pýtam, v čom je/nie je americký chmeľ. V Írsku si s otázkou vždy v pohode poradili. No v slávnom budapeštianskom ruin pube Szimpla mi barman suverénne povedal „No American hops“, aby som po ochutnaní vykríkol: Ištenem!
Autor: David Ručka
Ilustračné snímky: Flickr
