by 
Na začiatku tohto pivného príbehu stoja Košice. Metropola východu už vychovala množstvo pivovarníkov či pivovarníčok. A stála aj na začiatku pivovarníckej dráhy Jozefa Vaculu, sládka pivovaru Liptovär. A podobne ako v mnohých iných prípadoch tomu pomohla náhoda. Náhoda, ktorá rozhodla o to, čím sa bude v najbližších rokoch živiť.
Na východ priviedli Jozefa školské povinnosti. Na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach študoval dizajn. Práve táto životná kapitola mu poodhalila pestrosť zlatistého moku. „Môj spolužiak Mirko Fek ma raz zobral do podnikov, kde čapovali remeselné pivo, teda niečo diametrálne odlišné než som dovtedy pil a považoval to za pivo. Postupne som sa stal pravidelnejším zákazníkom Dobrých časov či Red Nose Pubu, ochutnával rôzne pivné štýly, objavoval rôzne farby piva, rôzne vône, ale najmä chute,“ začína rozprávanie sládok pivovaru Liptovär.
Netrvalo dlho a z Jozefa sa stal skutočný fanúšik remeselného piva. „Radšej som si dal fakt jedno trošku drahšie pivo, ktoré nekúpite na každom kroku, ako dve „europivá“, ktoré lemujú regály hypermarketov a ich vysvietené pútače, zase každú druhú piváreň v hocijakom meste na Slovensku,“ vysvetľuje a dodáva, že časom začal byť náročný a nechcel piť stále to isté. „Postupne mi napadla myšlienka, že si doma skúsim navariť pivo a začal som to jednoducho skúšať. Keď som si prešiel tromi neúspešnými pokusmi s koncentrátmi, rozhodol som sa kontaktovať Mirkovho brata Martina, známeho tiež ako Mekfartin, ktorý mi poradil, aké suroviny si na začiatok zaobstarať,“ rozpráva Jozef.
A ako dopadla jeho prvá várka? „Tak rád by som povedal, že som si preštudoval knihu Joa Palmera – How to brew, či niečo od Brewers Association… Nie. Prebehol som trochu internet, niečo počítal, zobral mame „smalťák“ a cedník, drevenú varechu s teplomerom a hlavne mlynček na mäso a šrotoval,“ smeje sa dnes Jozef. Ten úprimne priznáva, že žiadny skvost to nebol. „Túžba navariť prvú várku bola silnejšia, než technické vybavenie či poznatky, ako správne previesť jednotlivé technologické úkony. Vzniklo z toho čudo, ktoré malo receptúru witbieru, ale zakvasené bolo abbye kvasnicami s výrazným esterovým profilom a bolo. Pamätám sa, že keď som potom neskôr ochutnal Orval, tak práve jeho esterovosť mi pripomenula ten môj prvý zázrak,“ približuje sládok.
Ani jeho ďalšie várky však neboli o nič lepšie „Nepoznal som, čo aký slad sa do piva dáva, aká teplota čo robí, čo štiepy a aký chmeľ na čo použiť a stále to nebolo to, čo som pil v Craft Beer podnikoch a preto som sa postupne začal vzdávať nádeje, že niekedy navarím piteľné pivo,“ hovorí.
Už to vyzeralo tak, že sa Jozef s domovaričstvom úplne rozlúči. Asi mesiac sa k pivu ani nepriblížil, ale potom svoju snahu rozbehol od začiatku. „Nabral som nové sily, chuť do varenia a čítania článkov, potom to už bolo o trošíčku lepšie. Prepadol som tomu naplno a drží ma to dodnes,“ približuje.
Ak sa ho opýtate na to, kto mu najviac v rozbehoch pomohol, odpovie priamo – Mekfatin. Vzor však vidí v každom sládkovi. „Pre mňa je vzorom každý, kto vôbec navaril aspoň jednu várku piva, pretože len taký človek vie, aký kus práce za tým stojí,“ presviedča Jozef.
Veľa sládkov sníva o vlastnom pivovare. Jozef o snoch nechce hovoriť. „Nemám sny, ja mám túžby. Túžim po tom, že sa naučím správne navariť každý štýl, ktorý si zaumienim. A keď sa to naučím, chcem do neho vniesť niečo netradičné, čo by ho spravilo aspoň trošku špecifickým mojim rukopisom,“ prezrádza Jozef. Tem jedným dychom hovorí, že ma množstvo nápadov. „Mám v hlave nápady na nejaké pivká, ktoré tu v našich končinách ešte neboli, resp. som o nich zatiaľ nepočul. Keď si to teraz premietam, tak by to bola asi riadna divočina, tie „hybridy“. Na to však príde čas, možno práve v mojom pivovare. Ako každý domovarič, túžim mať svoj pivovar. Ale to ukáže čas a okolnosti,“ zamýšľa sa nahlas.
Otázka vlastného pivovaru však nie je na programe dňa. Jozef pozorne sleduje dianie na pivnom trhu a obdivuje všetkých, ktorý sa do toho pustili. „Ako zistíte, že v mieste, kde chcete vybudovať pivovar, je aj dopyt po remeselnom pive? Nijako, resp. veľmi ťažko. Takže je to hop, alebo trop. Za všetkých spomeniem Čierny Kameň a Tomáša Maroša, ktorý má podnik v Ružomberku, kde okrem svojho, čapuje aj pivá z iných malých pivovarov a dostáva sa postupne do povedomia. Lenže tento chlap začal od piky ako X ďalších a „maká“ na tom 24 hodín denne,“ uvádza príklad.
Vo svete minipivovarov sa nepohybuje dlho. Ponuku prijať prácu sládka v pivovare Liptovär prijal len koncom minulého roka. Veľa vecí ho teší, ale sú aj také, ktoré ho mrzia. „Temnou stranou nášho malého pivovarníctva je pýcha, nadutosť a presvedčenie o vlastnej dokonalosti, či závisť. Čím ďalej tým viac počujem, ako ten ohovoril toho, henten zase iného. Niekto je zase presvedčený, že varí najlepšie v galaxii. Príde mi to choré, zbytočné a kontraproduktívne. Neviem, či je to súčasť ich marketingu, ale vidieť tu skôr dopady konkurencie, ktorá je vraj zdravá? Prospešná? Asi nie,“ polemizuje Jozef.
Ten si chce všímať hlavne pozitívne stránky. „Bavme sa, varenie je predsa zábava a nekazme si ju zbytočnými konfliktami, lebo posledné slovo bude mať aj tak ľud, ktorý nezaujíma, či je toto najlepšia IPA sveta. Chutí, alebo nechutí, to je celé,“ uzatvára rozprávanie sládok pivovaru Liptovär Jozef Vacula.
Snímky: oPive.sk, FB Liptovär
