by 
Bola sychravá zima roku 1872 a v Bratislave sa začala písať prvá kapitola jednej peknej etapy. Steinovci si pripíjajú s prvým pivom, ktoré sa im podarilo navariť pár dní pred Vianocami. Kreslia si veľkú budúcnosť a snívajú svoj sen. Vedia, že začiatkom roka môžu otvoriť brány bratislavského pivovaru. Presne toho istého, ktorý o 142 rokov neskôr zrovnajú so zemou. A sním aj slávu značky Stein. Ale vráťme sa na úplný začiatok, keď sa Bratislava tešila na svoje pivo a Steinovci verili, že ich obchodný model určite uspeje.
Medzi najväčšími
Niekto začína v malom a postupne sa vypracuje, niekto do toho vpáli hneď vo veľkom. V prípade Steinovcov platila druhá varianta. Rodina si jednoducho povedala, že chce variť pivo, tak to aj zrealizovala. Okrem hlavnej budovy na Blumentálskej ulici si Steinovci postavili rovno aj sladovňu na Cintorínskej. Aj preto mohol byť nástup ich piva začiatkom roka 1873 skutočne razantný. Ich pivovar sa ihneď zaradil medzi najväčšie v Hornom Uhorsku. Bratislava sa tak mohla pasovať a porovnávať s Viedňou a Budapešťou. Steinovci dokázali vychrliť ročne asi 60- až 80-tisíc hektolitrov piva. Medzi ich odberateľov nepatrili len podniky na území Bratislavy, ale aj za hranicami. Podľa dochovaných dokumentov končilo bratislavské pivo dokonca aj v Nemecku či Švajčiarsku.
Prvé ťažké roky prichádzajú na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia. Z Ameriky prichádza hospodárska kríza a cíti ju aj pivovar v Bratislave. Ľudia prestávajú kupovať pivo, produkcia padá na polovicu. Z najhoršieho sa však pomerne rýchlo dostáva. Popularita rastie, objemy výroby dosahujú nové rekordy. Nečudo, že si Steinovci kreslia rozširovanie pivovaru.
Po vojne všetko inak
Kreslili, ale ako majitelia sa ho nedožili. Počas druhej svetovej vojny bol pivovar značne zničený. Obnovenie výroby už krátko po prechode frontu v septembri 1945, by sa dalo prirovnať k malému zázraku. Produkcia začala rásť. Zdalo sa, že podnik má to najhoršie za sebou. Zdalo.
Keď bolo obnovenie výroby v roku 1948 zázrakom, zoštátnenie v roku 1948 katastrofou. Naplno to ukázali až ďalšie roky. Charakter bratislavského piva sa začal radikálne meniť. Z piva, ktoré si držalo aké – také štandardy, sa razom stalo robotnícke. Dôležitá bola cena a tomu bolo všetko podriadené. Aj preto nebolo problém dosahovať každým rokom nové výrobné rekordy. Ako vrchol sa ukazuje rok 1982. V tomto roku dokázali v pivovare uvariť 733-tisíc hektolitrov piva. Zámerne uvádzame slovíčko „pivovare“ a nie v Steine. Podnik totiž po roku 1948 často menil názvy. Najprv spadal pod Hlavnú správu pivovarov a sladovní, potom pod Západoslovenské pivovary, aby dožil minulý režim pod menom Bratislavské pivovary a sódovkárne.
Obdobne sa menil aj názov piva. Okrem klasického Steinu sa používali názvy ako Bratislavský ležiak, Jubilejné, Starosladovnícke či Danubius Stein.
Nádych a potom pád
Po páde režimu sa pivovar vrátil k názvu Stein. Aj keď sa podnik snažil konkurovať, k číslam z najlepších rokov sa ani nepriblížil. Ako zaujímavé dnes vyznievajú jeho pokusy naučiť Slovákov piť ovocné pivá. Práve Stein uviedol na trh pivá s príchuťou citrónu či broskyne. Kým dnes sú tzv. radlery v kurze, pred desiatimi rokmi nezaujali.
Rok 2007 bol už iba vyústením trápenia. Pivovar kúpila luxemburská developerská skupina Orco. Cena sa mala údajne pohybovať na úrovni pol miliardy eur. Samozrejme, že ju nezaujímalo pivo, ale pozemky, na ktorých pivovar stál. Ani nie do roka výrobu zavrela. Lepšie povedané presunula. Od roku 2007 varí pivo Stein pivovar Steiger vo Vyhniach. Aj keď sa podľa viacerých informácií varí časť produkcie aj na Morave.
Developer mohol stavať, nestihol to však. Prišla kríza a Orco sa dostalo do vážnych problémov. Až takých, že sa stavba musela predávať v dražbe. Po mnohých kolách nakoniec našla víťaza, ale aj porazeného. Stein v Bratislave definitívne končí. Len tí najväčší optimisti si myslia, že značka prežije. Zo Steinu sa totiž stala iba prázdna nálepka, ktorej chýba to najdôležitejšie. Duša.
