by 
Keď som tu pred piatimi rokmi zverejnil článok pod nesmierne vtipným názvom (Írske puby sú aj v Írsku), netušil som, že presne o päťročnicu neskôr budem mať možnosť opäť na dva týždne zavítať do Írska. Tentoraz nie do Da Real Capital, ako miestni prezývajú Cork, ale priamo do oficiálneho hlavného mesta, ktorý miestni nazývajú najčastejšie Dublin. Svoj vplyv na to mal aj Brexit.
Vzdelávacie inštitúcie logicky presunujú svoje podujatia z Británie do Európskej únie. Trochu ma mrzelo, vlastne veľmi, že neochutnám klasické bittery čapované ručnou pumpou, ale už neľutujem. Skromný pracovný pobyt v krajine, ktorá sotva otvorila interiéry krčiem po strašlivom pivnom lockdowne, sa nečakane zmenil na smršť zážitkov, z ktorých len niektoré a len čiastočne predstavím milému čitateľovi.
V tejto reportáži z Dublinu sa dočítate:
|
Môj pivný štart v krajine nezačal práve slávne. Okamžite po ubytovaní som sa ponáhľal cez most na pravú stranu rieky Liffey, aby som stihol navštíviť jeden z najslávnejších pivovarov na svete. Presnejšie povedané, jeho bývalý obrovský sklad, ktorý je premenený na vraj veľmi príťažlivé múzeum. Postupne stúpate hore, aby ste si obligatórny glass of Guinness (takže úbohú polpintu) vychutnali z efektného Gravity Baru s výhľadom na mesto.
Online je povinnosť
Pred vchodom som sa dozvedel, že vstup je kvôli opatreniam iba po predchádzajúcej online objednávke na určitú hodinu. Čoskoro som zistil, že povinné online objednávanie fungovalo vo všetkých múzeách. Do niektorých menej vyťažených vás po zapísaní telefónneho čísla pustili aj bez registrácie, ale do väčšiny nie.
Náš organizátor nám vstupy našťastie zabezpečil, ale kvôli múzeám tu dnes nie sme, však? Keď som sklamaný klesal späť k rieke, aby som to aspoň zapil U Arthura. Podnik pomenovaný podľa krstného mena zakladateľa pivovaru mal zadebnené dvere a okná. Tak tento pub pandémiu neprežil.
Smäd a frustrácia rástli. Po polmíli som narazil na obstojne vyzerajúci podnik na rušnej ulici. Necítil som sa v Tom Kennedy‘s ale úplne ideálne, a ani prvý Guinness sa nemohol rovnať tomu v Ateliéru Chalupa v Beskydách. Nepatrím však k tým, čo sa dajú ľahko vyviesť z konceptu. Tentoraz som vsadil na istotu. Vydal som na dlhšiu túru až do svojho obľúbeného Toner’s.
Keďže pri poslednej návšteve Dublinu som tam bol dvakrát, cítil som sa byť regular, takže štamgastom. Tentoraz som ale namiesto do slávnejšieho interiéru zamieril na záhradku. Pri vchode stál príjemný vítač, ktorý si zapísal moje krstné meno a telefónne číslo. Ak by som chcel dovnútra, ukázal by som mu aj Covid Pas. Tieto opatrenia platia pre všetky podniky tohto typu a vo veľkej väčšine sa v Dubline dodržiavajú.
Od Tonera som si odniesol dojem, že tu vládne prezamestnanosť. Pretože je zakázané chodiť pre pivo k baru, podnik najal asi osem mladých čašníkov a čašníčok na plochu, ktorú by u nás zvládala jedna až dve pracovné sily. Po väčšinu času sa tak dievčatá rozprávali medzi sebou. To mi vôbec nevadilo. Okrem nich som pozoroval tradične bohatú výzdobu vrátane Leprechauna na streche a popíjal kvalitný Guinness.
Krčma funguje od roku 1734 a pochopiteľne sa chváli výrokom Roryho Guinnessa („The best pint of Guinness in Dublin“). Chybou sa ukázalo, keď som chcel vyskúšať niektorý red ale. Tento typicky írsky typ piva som v Corku často vychutnával napr. vo Franciscan Well, ale u Tonera mali momentálne iba Smithwick.
Táto značka sa dá označiť za Stellu alebo Heineken medzi red ales. Prvý dojem nie je zlý, ale postupne sa stáva v ústach a útrobách čím ďalej nepríjemnejším. K Tonerovi som sa ešte vrátil s kolegyňami a kolegami a všeobecne chválili tento tradičný dublinský pub s dlhou históriou.
Aj o najhoršom pive
Ale poďme ďalej! Nemať platný Green pas sa neoplatí, keď chcete do oveľa mladšej dublinskej inštitúcie, ale už tiež veľmi slávnej – Porterhousu. Možno sa zdá, že v Guinness City zakladať malý pivovar so zameraním na portery a stouty je trochu od veci, ale opak je pravdou. Zmäteným turistom to chvíľu nedochádza, že vo veľkom pube uprostred Dublinu Guinness nečapujú, ale obsluha je veľmi trpezlivá a vytrvalá v objasňovaní, že majú svoje vlastné pivo. Okrem troch stoutov aj napr. red ale (Nitro Red), ležiak (Temple Lager) alebo German pilsener (Hammer), keď spomeniem iba tie vyskúšané.
Medzi miestnymi návštevníkmi napriek opulentnej ponuke domáceho piva patril medzi najobľúbenejšie objednávky fľaškový Budvar. Žiadne z pív vyložene nesklamalo, ale za super pivami z kategórie spodne kvasených radšej vyrazte do strednej Európy. Zato ochutnávať Plain Porter, Irish Stout alebo silný XXXX Stout je ten pravý zážitok. Plain Porter pre mňa bol príliš do horkasta, akoby pripálený, XXXX Stout mi najprv chutil skvelo a po druhý krát už nie tak skvelo. Ostal som pri Irish Stoute, ktorý mi opakovane spríjemňoval chvíle osamoteného relaxu i stretnutia s kolegyňami a kolegami.
Jeden z nich bol ale čierna ovca, a tým sa vraciam k poznámke z úvodu predchádzajúceho odseku. Kolega nebol očkovaný a tak, keď som našu výpravu prvýkrát do Porterhouse Central priviedol, nepustili nás dovnútra. Skupina teda nasledovala čiernu ovcu inde. Na toto som odmietal pristúpiť a v kľude vychutnával svoje pinty u baru sám. Skupina nasledujúca čiernu ovcu medzitým padla bez náčelníka do turistickej pasce.
Na blízkej Suffolk Street sa usadili na záhradke baru Pacino. Objednali si údajne lokálne pivo pod mierne podozrivým názvom Yellow Belly. Vykľula sa z toho ťažko opísateľná tekutina – snáď radler riedený bubblegumom a šmrcnutý džúsom z neznámeho, chemicky ošetrovaného ovocia. Pri platení nastal druhý šok – čašník si nemilosrdne vypýtal cenu s daňou, ktorá nebola v menu uvedená a s poplatkom za obsluhu. Najhoršie „pivo“ v Írsku sa tak vyšplhalo na dvojnásobnú cenu Guinnessu.
Aj Slováci či Poliaci
Nie všetky krčmy boli na certifikát rovnako prísne. Na záhradkách sa stačilo zapísať a niekedy nebolo treba ani to. Obľúbenou destináciou Slovákov, Poliakov, Bulharov, Srbov a Čechov sa stala nepríliš pekná záhradka inak veľmi pekného pubu The Old Storehouse priamo v oblasti Temple Bar.
Aj tu čapovali dobrý Guinness a ponúkali aj môj obľúbený chowder – hustú smotanovú rybaciu polievku, ktorú si v Írsku musíte dať. Najlepšie so soda bread and butter. Najdivokejší večer som ale strávil v blízkosti slávnej pošty, kde prebiehalo absurdné írske Veľkonočné povstanie v r. 1916. Špinavou a hlučnou ulicou okolo sochy spisovateľa Jamesa Joyca, autora románu Ulysses, ktorý ešte nikto nedočítal, sa dostanete až ku Keltovi.
The Celt je veselý podnik, ktorý sa rozhodol po dlhom lockdowne nečakať na ďalší a užívať každý deň, akoby bol posledný. V družnej a preplnenej atmosfére, kde o rozostupoch nemohla byť reč, som sa ocitol priamo v tvári tvár staršiemu muzikantovi. Ten mal okolo seba sotva miesto na gitaru, ale hral a spieval ako diabol. Za mojim chrbtom sa medzitým dávali do pravého írskeho tanca veselé hosťky rôznych vekových skupín. V tento jediný večer som podľahol nielen Guinnessu, ale i whiskey Paddy, ktorú som kúpil i vďačnému gitaristovi. Spolu s fish’n‘chips sa tak útrata v najdrsnejšej dublinskej krčme šplhala do astronomických výšin, ale koho by to v ten večer trápilo?
Ak ste v akomkoľvek veľkomeste viac ako dva dni, pravdepodobne zatúžite po prechádzke v zeleni. Najlepšie zakončenej v príjemnom podniku, vzdialenom od ruchu centrálnych ulíc. V Dublinu máte na výber z dvoch kanálov, ktoré slúžia ako miesta k relaxu. Menším a bližšie centru je Grand Canal.
Ponúka pekné zákutia, ale predsa len je blízko cesty. Cestou od najznámejšej Katedrály sv. Patrika smerom ku kanálu odporúčam navštíviť tichý Kostol sv. Kevina. Môj obľúbený írsky svätec, spojený s rozkošným údolím Glendalough prináša pokoj a meditatívnu atmosféru. Pobaví nápis na spovednici: „Please keep your confession as brief as possible.“
Podnik s tajným vchodom
Výborným miestom na zakončenie prechádzky okolo Grand Canalu je gastropub Barge. Ako napovedá termín gastropub, jedná sa o podnik zameraný okrem pitného režimu i na dobré jedlo. Musíte preto očakávať vyššie ceny. Polievka za 15 eur – môj obľúbený chowder – naozaj nepatril k najlacnejším jedlám pri mojich potulkách. Bol však ozdobený mušľami a mal výraznú morskú chuť, ktorú som si vsugeroval ako báječne exkluzívnu. Ako jediný z pubov mal na výčape niektoré vzorky z minipivovaru J. W. Sweetman. Ich Red Ale nebol zlý, ale bol veľmi podchladený, čo u vrchne kvaseného piva bráni dostať sa k pravej chuti.
Do najlepšej krčmy v regiónu sa ale ide cez väčší a krajší Royal Canal. Žiaľ, ako to tak býva, objavil som ju až predposledný večer. Cesta k nej bola dlhá, ale pekná. Pri Royal Canal sa už schádzali zaľúbenci, keď som kráčal až na severný koniec mesta, k obrovskému cintorínu, Glasnevin Cemetery. Môj predchádzajúci plán navštíviť hroby írskych dejateľov vzal za svoje kvôli poobedňajšiemu spánku.
Krčmu s podivuhodným názvom však našťastie nezatvárali súčasne s cintorínom. Gravediggers mali kedysi tajný vchod, ktorým hrobári tajne vstupovali v svojej pracovnej dobe. Ako som vyzvedel od milej obsluhy, kopáči hrobov navštevujú krčmu stále. Nie sú ale sami. Krčma bola plná miestnych i vzdialenejších návštevníkov. A čo sa mi páčilo, všetci pili Guinness.
Tu si nehrajú na to, že mať 25 kohútov je cool. Zručný výčapník roztáčal obrovské množstvo pohárov s jediným, zato excelentným pivom a už spomenutá servírka nenechala klientov zaháľať. Po druhom kuse som musel vždy prvú ponuku novej pinty zdvorilo odmietať, inak by sa mi poháre začali hromadiť na krbe, pri ktorom som sedel. Bolo to v starej, temnej miestnosti, takmer dýchajúcej stredovekom. Keď som sa pri kozube dostatočne udomácnil, trúfol som si opýtať servírky, ako dlho mali zatvorené v období lockdownu. Bolo to nekonečných 19 mesiacov, najviac v dlhej histórii krčmy.
Nevytrhlo ich ani krátke otvorenie pred Vianocami. Pochválil som ich, že poctivo kontrolovali Covid pasy a pani k tomu dodala, že poctivo nosia rúška po celý deň. Snáď za odmenu, že som bez priekov ochutnával jeden Guinness za druhým a že som prejavil zvýšený záujem, priniesla mi kroniku! Bol som z toho v takom vytržení, že som stratil ceruzku, ktorou som chcel zapísať svoj komentár a musel si vypýtať ďalšiu. „Možno som jediným Slovákom, ktorý kedy urobil zápis do kroniky najlepšej krčmy v Dubline!“ hovoril som si v tranze. Doteraz to považujem za vyznamenanie.
Na druhý deň som na 40minútovú prechádzku do Gravediggers zobral kolegyne. Tentoraz nás usadili v mladšej miestnosti, kde sa podáva jedlo. Aj tu vládla priateľská atmosféra. Tentoraz som sedel hneď pri výčape. Keď môj už známy výčapník roztočil desiatky pohárov čierneho zázraku po vyhlásení posledných objednávok, symbolicky sa uzatváral môj nesmierne bohatý pobyt v hlavnom meste Írska. Nemohol sa zakončiť lepšie.
Text a snímky: David Ručka
Prečítajte si aj
