Pivovar Kunc: Kyslasté tóny v ležiaku? „Tak to má byť“

Táto časť „Rande s krčmou“ bude prelomová hneď z dvoch príčin. Prvýkrát sme totiž otestovali podnik, ktorý sa nachádza mimo Slovenska. Ešte viac nás však zaskočilo to, že sme prvýkrát natrafili na pivo, ktoré by podľa nás nemali podávať. Ale nepredbiehajme.

Je sobota a my sme na ceste. Mierime do českého mesta Hodonín, ktoré nájdete hneď za slovenskými hranicami neďaleko nášho Holíča. Hodonín sa môže pýšiť hneď dvojicou domácich pivovarov. My sme sa vybrali do minipivovaru Kunc, ktorý svoju históriu začal písať už v roku 1994. V meste ho nájdete pomerne ľahko, je totiž situovaný priamo v centre. Kapacita pivovaru je na úrovni 1500 hektolitrov ročne a podľa recenzií na internete ponúka celkom dobré pivo. Tak sme sa tešili, keďže tradícia českého piva presahuje nielen hranice regiónu.

Do pivovaru sme prišli v čase obeda. Celkom nemilo nás prekvapilo to, že vo väčšine „hospody“ sa fajčilo. Na Slovensku nie sme na takýto neduh zvyknutí. Ale budiž. Podnik bol celkom slušne obsadený a väčšina zákazníkov mala na stole okrem piva aj obed. Možno aj preto obsluhe trvalo trocha dlhšie, kým si nás všimla. Na tabuli svietila pätica pív – Svetlý ležiak, Medový ležiak, Zázvorový ležiak, Tmavý špeciál a rezané pivo. Keďže podľa obsluhy bolo medové a zázvorové pivo len ochutený ležiak, vybrali sme si vlajkovú loď podniku.

Na stole nám tak pristál Švihák – nefiltrovaný svetlý ležiak. Keď ste k nemu privoňali, zachytili ste sladové vône. Mohli ste rozoznať napríklad med. Pivo malo slamovú farbu, bolo mútne a zdobila ho jemná pena zložená z malých bubliniek.  Úvod piva bol vyššie postavený a v strede pekne vystupovala chuť karamelu, medu a chlebnatosti. Pri dlhšom pití ste vnímali aj jemnú cukríkovosť v strede. Horkosť bola primeraná, trochu nás vyrušila jemná pachuť. Inak malo pivo ideálnu rezkosť a bolo dobre piteľné. Pivo s chybičkami, ale nič také, za čo by sa mali v Hodoníne hanbiť.

Druhým v poradí bol Švihák špeciál 13. Išlo o tmavý ležiak. Keď nám pristál na stole, potešila nás hutná smotanová pena zložená z minibubliniek. Stálosť peny bola výborná. Pivo malo tmavohnedú farbu s červenými odtieňmi. Keď ste k nemu privoňali, našli ste v pive čokoládu či kolové odtiene. Úvod bol vyššie postavený, v strede však prekvapili kyslasté tóny, ktoré prebíjali karamel a čokoládu v pozadí. Rezkosť bola vyššia. Najmä druhá polovica bola rozbitá ako detská hračka. Kyslosť vyskakovala a vôbec nepasovala do tohto štýlu. Rušila celkový zážitok aj chuť. Tak sme sa obsluhy opýtali, či má toto pivo mať tak výrazne kyslasté tóny. „Áno, tak to má byť,“ odpovedala priamo mladá čašníčka. Hádať sa o tom, že pivo nemá najlepšiu kondíciu nemalo zmysel. Žiadna snaha o otestovanie piva, celá vec vyriešená touto odpoveďou.

Tak sme skúmali lístok či sme si nepomýlili štýl (možno Stout?). Ale aj opis v jedálnom lístku hovoril o niečom inom. Nakoniec, webová stránka pivovaru písala nasledovné: „Pivo vyrábame už 20 rokov (od roku 1994), špecializujeme sa na tradičnej českej nefiltrované pivo plzenského typu, kvasené metódou spodného kvasenia, vyrábané len z kvalitných českých a moravských surovín.“

Nechceme tu „hejtovať“. Ono sa stane, že na pípe občas skončí pivo, ktoré nemá dobrú kondíciu. Možno tam bolo dlhšie a možno nebola najlepšia sanitácia. Teraz už je to jedno. Trochu nás však sklamalo to, že obsluha by mala vedieť ako chutí pivo. Ale dievčatá boli mladé, možno brigádničky. Takýmto spôsobom však podnik neuškodí len sebe, ale aj značke remeselného piva ako takého. Aj keď to bolo v Česku, stať sa to môže kdekoľvek.

Výsledný dojem z podniku? Ten do výraznej miery ovplyvnila skúsenosť s tmavým pivom. Podnik však mal svoju atmosféru a asi by sme mu dali aj druhú šancu. Potešili nás napríklad aj ceny.