Absurdná komédia s pivom

Thule Beer

Prohibícia už tradične patrí k severským krajinám, ale Island je aj v tomto smere raritou. Skoro tri štvrte storočia tam najväčším strašiakom bolo pivo, o ktorom sa tvrdilo, že je omnoho nebezpečnejším nápojom než napríklad tvrdý alkohol.

Tento rok oslávil Island jedno okrúhle výročie. 1. januára 2015 uplynulo presne sto rokov od čias, keď na ostrove vyschli všetky bary a krčmy a ranná opica sa stala ilegálnou – začala platiť prohibícia. Celý príbeh islandského „suchého zákona“ je absurdná komédia, v ktorej hlavnú rolu nezohrala ani tak starostlivosť o zdravie obyvateľov, ako skôr národnostné vášne a hlúposť niektorých politikov.

Víno nechcete? Musíte!

Už starí Vikingovia, ktorí kolonizovali Island v druhej polovici 9. storočia, trávili najviac času ani nie dobývaním nových území, ako skôr popíjaním piva pri svojich veľkolepých slávnostiach. Aj keď klimatické podmienky nie sú na pestovanie obilia potrebného na jeho výrobu na Islande príliš priaznivé, pivo sa stalo súčasťou miestnej kultúry už pred niekoľkými storočiami.

V roku 1908 si Islanďania v referende odhlasovali úplný zákaz predaja alkoholu; platiť však začal o sedem rokov neskôr. Od začiatku bolo v nepriazni politikov i väčšiny obyvateľov hlavne pivo. Prečo? Dôvod je v podstate malicherný. Zlatistý mok bol silno spojovaný s Dánskom, ktoré krajinu ovládalo od konca 14. storočia až do roku 1918 (vtedy získal Island autonómiu), resp. do roku 1944 (dosiahol úplnú samostatnosť).

Prvé trhliny v boji proti alkoholu sa začali objavovať už o šesť rokov neskôr. Na nátlak Španielska bol povolený predaj vína – Juhoeurópania Islanďanom pohrozili, že ak nedovolia import ich nápoja, prestanú dovážať islandské ryby. Fakt, že Island ani pred prohibíciou víno zo Španielska nikdy nedovážal a že v krajine bol oň len minimálny záujem, nemal príliš veľký význam. Lenže ako už to tak s podobnými výnimkami býva, narušujú stav vecí a vyvolávajú otázky: Prečo iba víno? A má teda prohibícia vôbec zmysel?

Výsledkom bolo, že v roku 1935 sa do barov a do obchodov opäť vrátil všetok alkohol. Teda skoro všetok. Pivo s obsahom alkoholu vyšším než 2,25 % zostalo aj naďalej nelegálne. (Priemerná česká „desiatka“ má 4 % alkoholu.) Svoju rolu zrejme zohrala antipatia voči Dánsku, ale obyvatelia sa od svojich zákonodarcov dočkali aj celkom absurdného vysvetlenia. Podľa neho je pitie piva prestupnou stanicou a vyvoláva túžbu po konzumácii tvrdého alkoholu, takže pivo je nebezpečnejšie než tvrdý alkohol samotný. V miestnych baroch sa preto rozšíril zvyk liať si do nízkoalkoholického piva štamperlík liehoviny.

Tento bizarný stav vydržal ešte ďalšie polstoročie, konkrétne do 1. marca 1989, keď bolo pivo na Islande konečne legalizované (odvtedy sa prvý marec v tejto krajine slávi ako Deň piva). Navzdory pesimistickým výhľadom klesla s uvoľnením zákazu piva spotreba tvrdého alkoholu i „opilecká“ kriminalita a znížil sa počet závislých.

S príchuťou veľryby

Hoci pri predstave drsného studeného počasia, ktoré na Islande panuje, asi málokto dostane chuť na orosený polliter, chmeľový mok začal zakrátko medzi ostatnými alkoholickými nápojmi dominovať. Islanďania vypijú ročne v priemere 7,1 litra čistého alkoholu, z čoho 62 % pripadá na pivo. To je dokonca ešte výrazne viac než v tradičných pivárskych krajinách, ako sú Česká republika (54 %) či Veľká Británia (37 %). Inak Island v celkovej spotrebe piva a alkoholu všeobecne výrazne zaostáva za spomínanými krajinami. Zatiaľ čo v Českej republike je ročná priemerná spotreba piva na obyvateľa okolo 140 litrov (najvyššia na svete), na Islande je to „len“ 45 litrov, čo je okrem iného dané tým, že Islanďania koncentrujú skoro všetku spotrebu alkoholu iba do piatkového večera a v priebehu týždňa príliš nepijú.

Najstarším a zároveň najväčším pivovarom v krajine je Ölgerðin Egill Skallagrímsson, ktorý bol založený v roku 1913. Slovo ölgerðin v názve znamená „pivovar“; Egill Skallagrímsson bol vikingský básnik a bojovník. Obdobie prohibície prekonal výrobou nealkoholických nápojov a počas vojny produkciou piva pre britských a amerických vojakov, ktorí na rozdiel od miestneho obyvateľstva mohli chmeľový nápoj konzumovať. Najrozšírenejšie islandské pivá sú Thule a Víking, ktoré na trh dodáva spoločnosť Vífilfell. Za zmienku stojí úspešné pivo Kaldi – robí sa podľa českej receptúry z českého sladu a chmeľu.

Okrem týchto dvoch hlavných producentov vznikol na Islande zvlášť za posledných desať rokov viac ako tucet mikropivovarov, čo je pre krajinu s 330 tisícmi obyvateľov solídna porcia. Pri prepočte na počet obyvateľov je to približne rovnako ako v Českej republike. Okrem štandardných pív sú na islandskom trhu aj pivá výberové a rôzne ochutené špeciály, vrátane takých výstredností, ako je pivo s príchuťou veľrybieho mäsa. Pivo sa dokonca v posledných rokoch stáva významné i z pohľadu turistického ruchu a ochutnávky piva či výlety do pivovarov sú po prírodných krásach krajiny jedny z najvyhľadávanejších turistických atrakcií.

Článok vyšiel na stránke J&T Banky JET.sk. Jeho autorom je analytik banky Milan Lávička. 

Článok bol aktualizovaný