by 
Pivovar Pállfy Brauerei v Svätom Jure evidujem od leta minulého roku. Dokonca som bol odhodlaný ísť na slávnostné otvorenie pivovaru, ktoré sa konalo 26. júna. Veci sa zamotali, do toho prišli zdravotné problémy, ktoré odsunuli návštevu na neurčito. Veď je to blízko, dá sa ísť autobusom aj vlakom, cesta trvá 15 minút. Poznáte to, kedykoľvek sa môžem zastaviť. A nezastavím sa. Pivovar bol prítomný aj na jesennom Salóne piva, ten som však nestíhal.
V hostinci Palatín
V jednu sobotu sme rozmýšľali nad tým, kam sa pôjdeme prejsť. Nakoniec zvíťazil Svätý Jur, čo je vinohradnícke mestečko s niekoľkými bodmi záujmu, cintorín, kostoly, architektúra, Kaštieľ Pálffy. Moment, veď tak sa volá aj pivovar. Žeby to bol on? Bol. Pivovar sídli v kaštieli, ktorý v roku 1543 vlastnil Šimon Cayrom de Saluzis, šľachtic pravdepodobne savojského pôvodu.
O pivovare už tu boli zverejnené články, tak prejdem hneď k osobnej skúsenosti. Po vstupe do areálu som hneď zbadal varňu v presklenej budove vľavo. Keď som k nej dorazil, tak som zistil, že je zavreté, čo vôbec nebolo prekvapivé. Spravil som pár fotiek z vonku, avšak tie sa vôbec nedajú publikovať. Po krátkom hľadaní sme našli dvere s nápisom Hostinec Palatín, tak sme vošli.
Prostredie je príjemné, hneď sa nás ujala čašníčka. Prvý dojem bol skvelý. Čo sa týka jedál sú v súlade s ladením zariadenia do Habsburských čias, tak kuchyňa je viac rakúska. Nejdem ich hodnotiť, ani kvalitu ani cenu, nakoľko sme prišli na pivo. Teda ja som prišiel na pivo, Monika si dala zázvorový čaj. Chutil jej.
Trojica pív
V ponuke majú tri pivá na výčape, vo fľaškách ďalšie tri. Pripravené sú aj ochutnávky a to buď tri pivá z výčapu, alebo celý sortiment šietsich pív. Počas našej návštevy nemali Weizen, tak som ostal pri ochutnávke troch pív. Už pri prvom pohľade bolo jasné, že niečo nie je úplne v poriadku. Veď posúďte sami.
Pivá zľava: svetlý ležiak, tmavý ležiak, IPA. Počkaj, IPA? Ehmm, IPA. Jantárová IPA. Hneď svetlý ležiak ma zneistil. Bledo zlatá farba, malá pena. Vôňa kyslá. Nie pokazená, ale taká burčiaková. To v ležiaku nechceš. Chceš-nechceš, máš, teda ja som mal. Chuť bola opäť kyslá, trochu sladu, dosť divná nie nutne chmeľová horkosť.
Tmavý ležiak mal peknú farbu, tmavohnedú s malou béžovou penou. Vo vôni prevažovali pražené tóny, trochu kávy a kyslosť. Chuť bola veľmi podobná vôni, kávová kyslosť pri oteplení nabrala na intenzite.
IPA, nebola vôbec IPA, ani takzvaná SIP, či ČIPA, avšak predstaviteľ typu Hoppy Amber Ale. Karamel bol dominantný vo vôni aj v chuti. V tej sa dopĺňala s chmeľovou horkosťou. Horkosti bolo viac ako by malo byť, ostávala dlho na podnebí, trpká a nepríjemná. Mal som ešte plány ochutnať aj ďalšie dve pivá, čo by sa pri ochote personálu určite dalo, avšak nejak ma prešla chuť. Nepríjemnú horkosť som cítil ešte aj doma. Celý sortiment si môžete odniesť vo fľaškách, načo som veľmi nemal chuť.
Čo dodať záverom. Skvelé prostredie, rýchla a ochotná obsluha, podľa toho o čom sa rozprávali ostatný hostia, jedlo bolo tiež skvelé. Avšak pivo nie, je mi to veľmi ľúto. Kvalita nedostatočná a ceny vysoké, veľmi vysoké. Škoda. Určite im dám ešte šancu, neviem však teraz, že kedy.
Text a snímky: Imrich Nógell, Beermalade
Prečítajte si aj
Aj by som vám odporúčil podnik, len sa bojím, že tam budete chodiť
