by 
Posledným naším cieľom v Austine bol pivovar Celis Brewery, ako o sebe hovoria „True Belgian Beer in USA“. Belgický sládok Pierre Celis je známy tým, že v 60. rokoch v belgickom Hoegaardene zachránil tradičný štýl Witbier a stál pri zrode dnes svetoznámeho piva Hoegaarden.
V priebehu rokov, keď sa značka postupne prechádzala zmenou vlastníctva a pri tej príležitosti boli spravené zásahy do receptov, sa milý Peirre zbalil a v roku 1992 založil pivovar, ktorý sa podieľal na formovaní americkej remeselnej pivnej scény.
Napriek tomu, že po prevzatí pivovaru Millerom zanikol, značka Celis sa do Austinu vrátila zásluhou jeho dcéry Christine a tak stále pokračuje príbeh belgického pšeničného piva Wit a tiež jedného sládka, ktorý ovplyvnil pivnú kultúru v Európe aj v USA.
Ročná produkcia je projektovaná na výrobu až približne 63-tisíc hektolitrov ročne, s veľkosťou varne 50 hektolitrov. Toľko fakty.
Celis Brewery
Počas našej návštevy sa v priestore záhrady pivovaru odohrávala firemná párty. Napriek tomu obsluhovali aj prichádzajúcich smädných pocestných.
Mali aj ochutávkové porcie, konkrétne v počte štyri piva na jednu dosku. Výber začal predvídateľne, vybral som si White. Potom som trochu špekuloval, vyberal si a po treťom pive som si ticho povzdychol, že ešte One More.
Slečna mala však dobrý sluch a tak hovorí, jasné bude One More a už bol načapovaný. Určite by som si ho neobjednal, nakoľko to bol ležiak, nebol som však sklamaný. Všetky štyri pivá mi chutili. Od White-u som mal veľké očakávania, ktoré sa splnili. West Coast IPA a NEIPA boli tiež skvelé. Príjemne nám ubiehal čas, pomaly sme popíjali, ja som ostal pri pive White.
A nastal čas na… kúpenie merchu, ideálne trička, tých totiž nie je nikdy dosť. Vybral som sa teda do Taproomu, v budove pivovaru. Žiaľ, obchod bol pomerne „vybrakovaný“.
Zastihol som však na pive pár ľudí z pivovaru, ktorí si dopriavali zaslúžené pivo po práci. Pokecali sme o pive, živote a vôbec. Dostal som nejaké drobnosti a spravili sme si skupinovú fotku. Veľmi prijemný zážitok to bol, sem sa rozhodne chcem vrátiť.
K. Spoetzl Brewery
Cestou z Austinu sme sa zastavili v mestečku Shiner, kde sa nachádza ďalšia z texaských pivných inštitúcií a to pivovar K. Spoetzl Brewery, nazývaný aj ako Shiner Brewery. ,Pivovar je najstarším nezávislým pivovarom v Texase.
Pivovar vznikol už v roku 1909, keď si nemeckí a českí prisťahovalci začali variť pivo podľa receptov z domoviny. O pár rokov neskôr sa ujal riadenia bavorský sládok Kosmos Spoetzl, ktorý pivovar zastabilizoval. Od roku 1989 pivovar funguje pod vlastníctvom The Gambrinus Company, súkromnej, rodinne orientovanej spoločnosti so sídlom v San Antoniu.
Najznámejším produktom pivovaru je Shiner Bock, ktorý klame telom, lebo s obsahom alkoholu 4,4% sa k štýlu Bock ani nepribližuje, je to taký ľahký polotmavý ležiak. A celkom fajn.
Pivovar má odhadovanú ročnú produkciu 70 až 71 miliónov litrov piva ročne s varňou vo veľkosti cca 28 hektolitrov, čo ho radí medzi najväčšie nezávislé remeselné pivovary USA. Toto a ešte oveľa viac sme sa dozvedeli na riadenej prehliadke.
Môžete ísť na základnú prehliadku, ktorá zahŕňa darčeky a aj tri pivá zadarmo v akomkoľvek bare v pivovare, alebo si prikúpite variety pack šesť druhov plechoviek alebo fliaš v počte 12 kusov. My sme si vybrali tú základnú.
Naša sprievodkyňa bola úžasná, pochválila pivovar, že akí sú dobrí, vedela veľa o technických detailoch, dosť ma prekvapilo, že všetci híkali nad informáciou, že naraz varia len jedno pivo.
Nakoniec keď to postupne vysvetľovalo, vysvitlo, že v deň keď varia jeden druh piva, celý deň sa venujú len jednému druhu. Postupne sme prechádzali jednotlivými procesmi, ktoré nasledujú až kým nie je pivo hotové, nafľaškované. Prípadne v plechovkách, či v sudoch.
Nedala sa zaskočiť žiadnou otázkou, zaujímavosti len tak sypala z rukávu. Napríklad sme sa dozvedeli, že pivovar mal v celej svojej histórii šesť brewmastrov, ehmm hlavných sládkov a tiež, že v 50. a 60. rokoch pivovar viedla dcéra zakladateľa, Cecile ‚Miss Celie‘ Spoetzl, ktorá bola v tom čase jednou z mála žien na čele komerčného pivovaru v USA.
Odznelo tiež, že Shiner Brewery dlhodobo investuje časť svojich výnosov do spoločensky prospešných programov, napríklad podpora veteránov, podpora vzdelávania miestnych študentov prostredníctvom komunitných štipendií a prispieva aj na pomoc pri prírodných katastrofách či iných sociálnych iniciatívach.
Plus samozrejme veľa faktov zaujímavostí o pive a podobne. Túto prehliadku som si veľmi užil. Sprievodkyňa bola tak akurát vtipná a tiež bola presná v tom, čo hovorí. Na záver nám ukázala mapu, kde sú pivnými korunkami označené krajiny a štáty, odkiaľ pochádzajú návštevníci.
Zo Slovenska tam ešte nikto nebol, tak som umiestnil korunku na mapu. Súčasťou pivovaru je pálenica a aj reštaurácia s barom s názvom Rick House. V jej ponuke boli hlavne sendviče, plnene zemiaky, nejaké to grilované mäso, šaláty.
Nachádza sa tu aj pódium, na ktorom v čase našej návštevy hrali country hudbu, takí dvaja mládenci. K tomu patrí aj veľká terasa, kde sa konala nejaká akcia. Slnko svietilo, bola pohoda, dobre nám bolo.
Pri odchode nás zastavila pokladníčka, že sme si zabudli vybrať darček. Nejak nám ušlo, že sprievodkyňa hneď na úvod povedala, že pri odchode si máme zobrať každý debničku Ruby Sunburst.
Pivo bolo tesne po záruke, tak aby ho nemuseli vyliať, rozdali ho tým, čo absolvovali prehliadku pivovaru. Milé. Nebolo to najlepšie pivo výletu, avšak dobre padlo, keďže počasie bolo prialo k sedeniu na terase a „pocuckávanie“ piva.
Ako bolo?
A toto už bolo všetko. Výlet v USA som si veľmi užil, hlavne vďaka môjmu kamarátovi, ktorý býva v Houstone. Zozbieral pár tipov, ktoré pivovary navštíviť, ukázal mi jeho obľúbené podniky.
Čo ma najviac prekvapilo? Prekvapilo ma hlavne to, že (takmer) každý pivovar mal po pri ležiakoch, pšeniciach v ponuke Kölsch. Jasné, nemeckí prisťahovalci dominovali v tejto časti USA spolu s českými, avšak Kölsch je pomerne obskúrnym, či zriedkavým štýlom aj v krajine pôvodu.
Na naše pomery boli ceny čapovaných pív pomerne vysoké, obsluha však robila všetko preto, aby ste neľutovali žiaden vynaložený cent. Ceny domácich zväčša plechovkových pív boli výrazne nižšie ako u nás. Veľmi tomu pomohlo, že sa zväčša kupovali po „boundloch“, čím sa znížila cena oproti pivám, ktoré sa dali kúpiť po jednom.
Dobre bolo. Ďakujem Radimovi, ktorý to vlastne celé spískal a aj jeho priateľke Wendy za príjemný pobyt.
Text a snímky: Imrich Nógell, Beermalade
Prečítajte si aj
