by 
Tretí festival, ktorý som na jeseň navštívil, bol Warszawski Festiwal Piwa. Išlo už o 18. ročník. Organizuje ho Paweł Leszczyński so svojim tímom. Dlhší čas som sa nad účasťou zamýšľal, to však nikdy nestačí, ak nenasledujú činy a tie nikdy nenasledovali. Až teraz na jeseň.
Trojdňový festival
Celý výlet sa z môjho pohľadu zorganizoval tak nejak mimochodom. Rozprávali sme sa viacerí, že by sme snáď aj šli, nevedeli sme sa však rozhýbať. Po otázke, neviem už koľkej, či teda ideme, som pozrel na ubytovanie a hneď na prvú dobrú som našiel cenovo veľmi príjemne ubytovanie, neďaleko festivalu, aj keď to som ešte nevedel.
Predbežne som ho zarezervoval. Peter zistil ceny leteniek, tie boli za dobrú cenu a tak sme behom veľmi krátkeho času mali zabezpečené ubytovanie aj dopravu. Skvelé. A nastal čas zistiť nejaké tie podrobnosti.
Festival sa koná na štadióne futbalového klubu Légia Warszawa a trvá tri dni. My sme boli dva dni a bolo čo degustovať. Prvý deň sme sa vybrali peši, čo pre mňa nebolo úplne dobré riešenie, miesto konania festivalu nebolo ďaleko, avšak toľko schodov ako na ceste tam som dávno naraz nedal.
Štadión je obrovský a stále sme objavovali nové a nové priestory kde boli pivovary. Pozrime sa na čísla. Festivalu sa zúčastnilo 112 vystavovateľov z toho 62 pivovarov, ktoré ponúkli 1232 pív, 20 food truckov servírovalo jedlo od výmyslu sveta. V ponuke bolo 30 atrakcií. Plus bol aj program. Degustácie, prezentácie, kvízy. Niektoré zadarmo, za niektoré si bolo treba zaplatiť.
Deň prvý
Moje plány boli jasné, skúsiť ochutnať čo najviac pív typu Grodziskie a Baltic Porter a tiež starý poľský štýl Jopejskie. Ten predstavil v dvoch verziách Browar Stu Mostow. Súčasne s tým okoštovať pivá z pre mňa nových pivovarov. Pív typu Grodziskie bolo na festivale 24 kusov, nebola to ľahká misia. A ani som všetky neochutnal.
Už pred bránami nás vítali stánky s jedlom, a hneď druhý ponúkal husté polievky. Kým som naberal potrebnú energiu z držkovej polievky, ostatní sa presunuli do vnútra a zamrzli hneď na prízemí.
A začali sme pekne z tmava a aj z ostra, keďže hneď druhé pivo bolo Porter ze Śliwką i Dębiną z Beczek po Whisky z pivovaru Challenger. Káva, čokoláda, sliwky a veľa whisky bolo v chuti. Nie márny začiatok.
Pivá z pivovaru Wild Raccoon, čo bol jeden z mála zahraničných pív na festivale, boli také, že viac-menej dobré, avšak dlho sa v pamäti neudržali. Hlavne keď sme sa dostali k prvému pivu štýlu Grodziskie a to k Piwo w stylu grodziskim z pivovaru Nieczajna.
Toto pivo nám doporučil sám Paweł Leszczyński a nekecal. Ľahko sa pilo, malo všetky atribúty štýlu, príjemná údenosť, veľmi ľahká kyslosť, ľahučko nachmelené s bylinkovými tónmi. Skvelé.
A to už sme sa presunuli na prvé poschodie, Lubrow Grodziskie už taká sláva nebola, niežeby pivo neoblo v štýle, avšak všetky atribúty boli také akoby zastrené, ľahké. Ani ich Baltic porter ma nepresvedčil. Veľmi ma rušili spálené tóny, čo veľmi neuľahčovali piteľnosť.
Pivovar Stara Szkola ponúkal pivá z pridanými bylinkami. Gruit Lipa z Poziomką mal ľahké telo, bol plný byliniek, hlavne lipa hrala prím plus aj iné bylinky bolo cítíť. Milk Stout Deer Bear Chocolate Factory, bol presne to, čo sľuboval, tekutá mliečna čokoláda, s rozpoznateľným pivom.
Widawa 12h Anniversary Imperial Baltic Porter by bol celkom fajn pitie, chute boli v poriadku, akurát veľmi trčal alkohol až sa hlava krútila. Markowy Hoppy Grodzisz Riwaka bolo údené, zľahka kyselkavé, bylinkové tóny a k tomu slušná dávka citrusového chmeľu.
Festival sa pomaly zapĺňal až bolo veľa ľudí, boli rady na pivo, obsluha však tento nápor v pohode zvládala. Ľudia boli zväčša príjemní, prím hrala poľština.
Deň druhý
Na druhý deň boli rôzne plány, ako však plynulo doobedie tak sa pomaličky rozplývali. Ale jeden ostal, prísť na otvorenie, vybehnúť na druhé poschodie, tam si prechutnať pivá, kým nie je veľa ľudí a prejsť ešte zvyšok prvého poschodia, kde sme ešte neboli. To sa nám aj podarilo.
Moczybroda Tea Time sa stalo mojim úvodným pivom druhého dňa. Zľahka sladové, pomerne dobre nachmelené pivo citrusovými chmeľmi, doplnené čajom. Dobre sa pilo, hlbšie pocity to však nezanechalo.
Aj keď som vzdal cielené naháňanie pív štýle Grodziskie, keď sa však objavilo v pivovare Harpagan pod názvom Dramatyczna Offensywa, tak som ochutnal. A neoľutoval som, sladový, riadne zaúdený, dobre sa pilo. Tento pivovar ponúkal aj Experymentatorium Sardoniczny Ancymonek, čo bol pastry stout s čerešňami a škoricou. Také Vianoce v pohári.
Gose Geist vzniklo zo spolupráce dvoch mojich obľúbených pivovarov Kingpin a Freigeist Bierkultur. Tu nastal rozpor medzi našimi chuťovými pohármi, ja som ho pasoval na (zatiaľ) najlepšie pivo, moji spoločníci to tak nevideli, aj keď im chutilo. A aké bolo? Zľahka kyslé, trochu korenisté, primerane koriander. Hneď by som si dal.
V piatok sme na Jopejskie zabudli. Vlastne aj v sobotu, boli sme však blízko stánku pivovaru Stu Mostów, tak sme sa pred narážaním tohto piva postavili do radu. Jopejskie Tonka obsahovalo presne to, čo sľuboval názov. Tonka, tony tonky. Pivo bolo tým pádom sladké, čokoládové, aj by som povedal, že zľahka nedokvasené. Ako festivalová kurizotka fajn, avšak ako povedal Peter, pre praktický život nepoužiteľné.
Ochutnali sme aj pivá zo série „Palatum Forgotten See Legend“ Tento počin vznikol v spolupráci s Nadhine França, brazílskou sládkyňou, ale aj rozhodkyňou, a ešte veľa iného. Tento Baltic porter zrel v sudoch z brazílskeho dreva a vzniklo šesť rôznych verzií. My sme ochutnali tri z nich. Pivá boli solídne, hodne alkoholické, bol tam karamel, čokoláda aj to drevo bolo cítiť. Dlhšia doba zrenia by však tým pivám pomohla.
Samozrejme sme sa zdržali dlhšie ako som minimálne ja predpokladal, nuž, ale nedalo sa inak. Vyslovene zlé pivo som pil len jedno, podpriemerných bolo pár. Bolo veľa veľmi dobrých. Udržalo sa pivo Gose Geist na prvom mieste. Udržalo.
Rád sa vrátim
Organizácia festivalu bola skvelá, výber jedál pre mňa neuveriteľný. Bol aj konský guláš, , iné guláše, tataráky, aj konský bol, pirohy, burgre, a podobne veci. Boli omáčky, džemy, ale aj dosť veľa stánkov, z ktorých som mal rozporuplný dojem.
Napríklad taniere, výživové doplnky a podobne. Ľudí bolo veľa, veľmi veľa. Už na začiatku ich bolo oveľa viac, než som zvyknutý z iných festivalov a k večeru už to bola hlava na hlave. Až na jedného šovinistu, čo ma posielal do…., neee, tam nie, avšak na Slovensko naspäť, že tu nemám čo robiť boli skvelí a priateľskí.
A bolo ich veľa, spomínal som to? Festival bol zameraný na poľské pivovary, každý pivovar si pripravil minimálne jeden špeciál, väčšinou aj viac. Dominovali silné pivá. To že sú Poliaci hrdí na svoje pivá vieme aj z hodnotiacich portálov, niekedy až nekriticky. Na svoje pivo však môžu byť právom pyšní. A naozaj domáca scéna nie je o Gelato, Pastry souroch a podobných „pivách“. Vo Varšave sme spali ešte dve noci, tak sme navštívili aj nejaké podniky. O tom však nabudúce.
Pre mňa to bol zatiaľ najväčší festival, ktorý som navštívil. Ak to pôjde ako má, rozhodne na budúci rok rád prídem. Tentokrát na tri dni, nech si to množstvo piva rozložím na viac dní.
Skoro som zabudol spomenúť ceny. Tie boli viac-menej veľmi podobné ako v Ostrave a v Bratislave – cca 2 až 3 eurá za 1 dl. Vo Varšave bolo najlacnejšie pivo za 8 zlotých za deci, väčšinou však 10, 15 zlotých. Čo je veľmi podobné. Kde sú tie lacné pivá na festivaloch okolo nás, ako tvrdia „spochybňovači“ festivalových cien piva na Slovensku?
Text a snímky: Imrich Nógell, Beermalade
Prečítajte si aj
Na rakúskom pivnom festivale úradovali česko-slovenské pivovary
