Pivo sem, pivo tam. Ako sme v Olomouci hľadali pohodový podnik

Môj výlet v Olomouci bol síce hlavne o Moravskej vernisáži piva (MVP), avšak našiel som si čas aj na prechádzku mestom, či navštívenie podnikov v skvelej spoločnosti. Pivných aj nepivných. Ešte v piatok sme sa po ceste domov zastavili na pivo v podniku z názvom Retro pivnice, kde vraj aj varia.

Osobitá atmosféra, ale…

V čase našej návštevy nevarili, avšak nič pre mňa. Ponúkali grilované špeciality, aj nejakí utopenci by sa našli. Už som začal ľutovať, že som si odmietol ponúknutý mix guľáš na MVP. Podnik bol zatiaľ pomerne prázdny, Na 12 pípach bolo 8 pív a nastali pre mňa krušné časy. Nevedel som si vôbec vybrať. Nakoniec som si vybral Session IPA Fousek od Hoppy Dogu. Také zľahka nadpriemerne pivo, ČIPA, ktorá neoslnila ani neurazila. Po chvíľke sme sa zodvihli a ďalšie naše kroky viedli do odporúčanej reštaurácie Drápal.

Na ich stránkach píšu toto:

„Historie objektu, ve kterém se nyní nachází Pilsner Urquell Original Restaurant Drápal, je spjata s významným olomouckým starostou JUDr. Richardem Fischerem, který se velmi zasloužil o rozvoj Olomouce po roce 1918.

Jeho potomci potvrdili, že by se panu Richardu Fischerovi nová podoba restaurace líbila a určitě by tu byl stálým hostem. Ve spolupráci s firmou Plzeňský Prazdroj došlo v létě roku 2007 k rozsáhlé přestavbě interiéru. Vznikla jedinečná hospoda s osobitou atmosférou, kde se hosté cítí dobře.“

Osobitá atmosféra tu rozhodne je, ale žeby sme sa cítili dobre, to by som nepovedal. Obsluha bola dosť odmeraná, pivo nebolo veľmi dobre načapované. Ochutnal som tatarák a napriek kritickému hlasu z našej spoločnosti, bol v poriadku. Jasné, že nebol najlepší na svete, ale jesť sa dal. Vo všeobecnosti nevládla veľká spokojnosť ani s jedlami ani pivom. Keďže už bolo dosť veľa hodín, sme sa šli vyspať.

Klasický ležiak

Na druhý deň bol naplánovaný poldňový výlet z Chvalkovíc na miesto konania MVP. Najdlhší úsek výletu bol medzi ubytovaním a raňajkovým miestom, kde sme prišli pred otváracími hodinami. Aspoň nám ostal čas na Katedrálu sv. Václava.

V Caffe Dolce Vita mi dievčatá po krátkej diskusii namixovali skvelú praženicu a umiestnili ju do zmrzlinového pohára. Veľmi vkusné a aj dobré. Neďaleko bol aj SvätoVáclavský pivovar, ten však otváral neskoro. Nabudúce.

Keď už sme sa konečne zdvihli, po 500 metroch sme narazili na hostel Long story short, kde nás nalákala terasa. Na terase sa grilovalo a podával sa svetlý ležiak Jadrníček LSS 11, varený špeciálne pre tento podnik. Čo dodať, klasický český svetlý ležiak v tom najlepšom svetle. Ideálne pivo po dlhých raňajkách.

Pomaly sme sa presúvali mestom, obdivovali historické budovy, zistili, že Olomoucká citadela je ešte zavretá. Plán bol taký, že sem prídeme večer. Nakoniec sme sa zatúlali do Pivovaru Moritz. Na stránke sa chvália, že v reštaurácii panuje atmosféra 20. rokov s výhradne českou kuchyňou. Na výčape boli tri pivá Moritz 11°, Moritz 12° a Moritz Maisel 11°.

S jedlom som trochu bojoval, nakoniec sme sa dohodli na gulášovej šťave s kašou, že to rozmixujú a dostal som zemiakovú horu obkolesenú gulášovým jazerom. Zjesť sa mi to napokon aj podarilo, avšak to trochu trvalo. Pivá boli v zásade úplne v poriadku, nič o čom by som chcel písať domov, či v článku, dali sa však piť. Na prekvapenie u mňa vyhral polotmavý Maisel za mňa s prečudesným názvom.

Konečne útulne

Po ceste sme sa posilnili teplými nápojmi a dezertami. Moja cesta k dezertu nebola úplne priamočiara, nakoľko mi miestna dievčina povedala, že mi ho rozmixovať nevedia. Keď som opäť vošiel do podniku (sedeli sme na terase), tak už tam boli dievčiny dve. Pravdepodobne autorka všetkých tých dezertov sa ma spýtala, či nechcem dezert. Po krátkej diskusii, kde zisťovala, textúru a tekutosť, mi pristál rozmixovaný tvarohový zákusok fialovej farby.

Keď sme v sobotu mali pív na festivale už dosť, niekto navrhol, či nepôjdeme do podniku s názvom Hospůdka U Kuděje. Vraj je to neďaleko. Tak aj bolo. Na Facebooku majú napísané „Útulná olomoucká hospůdka v prvorepublikovém stylu s osobitou atmosférou a výběrovými pivy.“ Útulné to rozhodne bolo.

Keď sme asi dorazili do celkom zaplnenej prevádzky v počte 11 ľudí, nastal trochu zmätok. Presúvali sa hostia, spájali sa stoly. Slečna čašníčka stále v nemom úžase, v hlave jej šrotovali kolieska ako sa vysporiadať s touto situáciou. Po chvíľke zobrala objednávku a vytratila sa.

Onedlho jej prifrčala na pomoc kolegyňa a behom krátkeho času všetko bolo v „richtigu“. Zvládli to s noblesou.

Na výčape mali štyri pivá. Dva ležiaky, tri IPA. Ja som si dal „Disko radši ne“ od Honzu Vomáčku, aka Černý potoka. Pivo bolo ľahké, slušne nachmelené, akurát na pofestivalové pitie. Sem sa ešte vrátim. A čo tá Olomoucká citadela? Tá bude musieť počkať na najbližšiu návštevu.

V nedeľu odchod na vlak, posledná fotka s Peťom a Vlkom a šlo sa domov vlakom. Ako to už býva, nabrali sme nejaké to meškanie avšak nakoniec sme dorazili domov. Veľká vďaka za akciu ide Matúšovi Krátkemu a jeho tímu. Teším(e) sa na Moravskú Vernisáž Piva 2024.

Aby som nezabudol, neviete náhodou prečo je v Olomouci fixácia na prvú republiku?

Text a snímky: Imrich Nógell, Beermalade