by 
Tak ako v každom odvetví, aj v pivovarníctve môžete sledovať obdobia vzostupu a obdobia pádu. Počas minulého režimu sme boli svedkami pivného boomu, keď sa súdruhovia rozhodli, že „rozpijú krajinu“.
Práve z obdobia socializmu sú známe mnohé nostalgické spomienky o tom, že „vtedy bolo pivo ešte pivo“. Ale bolo tomu skutočne tak? Zrkadlo slovenskému pivovarníctvu dali deväťdesiate roky. Práve na ne sa pozrieme a skúsime si vytvoriť reálny obraz o tom, do akej pivnej reality sme sa po revolúcii prebudili.
Divoké „deväťdesiatky“
Deväťdesiate roky sa zvyknú označovať aj ako divoké. Nebola to náhoda. Po páde režimu prechádzala spoločnosť výraznou obrodou. Tej museli čeliť aj podniky a fabriky. Kým do konca osemdesiatych rokov minulého storočia mali prakticky zabezpečený odbyt, po novom museli dokázať, že ich výrobky za niečo stoja a že sú konkurencieschopné.
Iné to nebolo ani v prípade pivovarníctva. Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia fungovali dve desiatky pivovarov. Až do roku 1989 mali pomerne jasne stanovené, pre koho majú pivo variť.
Fungovala tzv. pivná rajonizácia. Napríklad juh Slovenska mal kvalitne pokrytý hurbanovský Zlatý Bažant, východ patril Šarišu a Bratislave dominoval Stein. Áno, našli ste aj české pivo, to však bolo skôr vzácnosťou.
Pivovary pritom takmer výlučne varili pre domáci trh. V bývalom Československu však existovali tri výnimky. Za exportné pivovary boli považované len Plzeňský Prazdroj, Budějovický Budvar a jediný slovenský zástupca Zlatý Bažant. Aj preto bolo pivo z týchto pivovarov počas socializmu najprísnejšie „strážené“.
Nebolo totiž neobvyklé, že na trh šli z niektorých pivovarov aj pivá, ktoré by tam za bežných okolností nemali ísť. „Prišla žatva a pivo sa muselo vyexpedovať také, aké v tej chvíli bolo. Stávalo sa, že dvanástka neležala dva mesiace a desiatka tri týždne. Desiatka odchádzala na polia aj ako 7– či 10-dňová a dvanástka išla von po troch týždňoch až mesiaci ležania. Tým sa porušovala kvalita, ale príkaz znel – je žatva,“ spomínal pre Pravdu Roman Šusták, bývalý riaditeľ Slovenského združenia výrobcov piva a sladu.
Privatizácia a konce
Po páde režimu stali vedenia pivovarov pred otázkou, kam pivo umiestniť. Popri tomto probléme sa riešil za chodu aj ďalší. Začala sa totiž privatizácia a štátne pivovary sa menia na súkromné. A tu nastáva problém, ktorý poznačil pivovarníctvo na ďalšie roky.
K pivovarom sa dostávali podnikatelia cez politické známosti. Tak tomu bolo napríklad v prípade Pavla Čupku, ktorý sprivatizoval pivovar Urpín v Banskej Bystrici. Do pivovaru nielenže neinvestoval, nezaplatil dokonca ani celú kúpnu sumu Fondu národného majetku. V Bystrici šetrili dokonca tak, že namiesto jačmeňa používali pri varení piva lacnejšiu kukuricu. Nebolo prekvapením, že pivovar skončil v konkurze.
A nebol sám. Podobne skončil aj košický Cassovar. Aj v ňom mal vlastnícky podiel Čupka. Spoločnosť Rekamo pivovar získala v roku 1995 a sľubovala že v ňom bude ročne variť 350-tisíc hektolitrov piva. Realita? Pivovar zavreli v roku 1997 rozhodnutím mestského hygienika. Jeho ročná produkcia sa pohybovala na úrovni 11,3-tisíca hektolitra.
Košický pivovar sa následne pokúšali oživiť Rezešovci. Zmenili názov piva z Cassovar na Eisenbier a pivo chceli vyvážať na ruský a ukrajinský trh. Ich produkt však nepresvedčil. Pivovar skončil v roku 1998 v konkurze a definitívne aj v histórii.
Keď sme pri vývoze piva do Ruska a na Ukrajinu, práve na ňom založil svoj biznis model aj michalovský pivovar Šíravar. Nestavili však na nemecký názov piva ako Košičania, ale v roku 1996 predstavili novú značku – Starý Prameň.
Už na prvé počutie (aj pohľad) si mohol michalovský pivovar niekto pomýliť s českým Staropramenom. Tobôž napríklad na Ukrajine či v Rusku. Že by na českom pive v Michalovciach „paratizovali“, však pivovarníci odmietali.
„My sme presvedčení, že nijakým spôsobom neohrozujeme Pražské pivovary a už vonkoncom neparazitujeme na povesti Staropramenu. Ak oba produkty majú niečo spoločné, je tu iba jediné – v oboch prípadoch ide o vynikajúcu kvalitu piva,“ hovoril v roku 1997 pre denník Sme šéf a majiteľ pivovar Milan Lapišák.
Aj keď sa krátko po rebrandovaní Širavaru darilo, pivovar Starý prameň skrachoval koncom roka 1998. Dôvodom bola jednostranná orientácia na ukrajinský trh. A v Kyjeve sa rozhodli, že na dovezené pivo uvalia dodatočné clá a prirážky. Michalovčania tak stratili 60 percent svojho trhu a ich Starý prameň slovenský trh nerozhýbal.
Nová doba
A takto by sme mohli pokračovať aj v prípade Popradu, Ilavy či Bytče. Aj v týchto mestách mali pivovary, investície do nich tak chýbali a skôr či neskôr skončili. Ilavu a Bytču pritom sprivatizoval podnikateľ, ktorý mal blízko k vládnucemu HZDS Karol Konárik. Okrem nich získal aj martinský Martiner aj pivovar Gemer, ktorý sa po privatizácii dostal zlým vedením do finančných problémov.
A tu sa dostávame k pivovarom, ktoré dokázali divoké 90. roky prežiť. Spomedzi slovenských investorov dokázali pivovary zveľaďovať len vo Vyhniach (Steiger) a Topoľčanoch (Topvar). K nim treba prirátať aj dvoch silných zahraničných hráčov SABMiller a HEINEKEN.
Prvá skupina kúpila pivovar vo Veľkom Šariši a HEINEKEN najprv pivovar v Nitre (Corgoň), následne v Hurbanove (Zlatý Bažant) a koncom deväťdesiatych rokov aj v Martine (Martiner). V ďalšom desaťročí do skupiny pribudla aj Rimavská Sobota, ale to je už ďalšie obdobie, ktoré dnes nepokrývame. Po roku 2000 už môžeme hovoriť o konsolidácii trhu, ale to je už iný príbeh.
Čistka na trhu
Ak si to zrátame a podčiarkneme, podobne ako v iných odvetviach, aj v pivovarníctve zažilo Slovensko v deväťdesiatych rokoch obdobie čistky. Spomedzi dvadsiatky pivovarov zostali do dneška len štyri. Je zaujímavé, že spomedzi 20 vlastníkov zostal rovnaký len jediný – holandský HEINEKEN.
Aj „deväťdesiatky“ ukázali, že slovenské pivovarníctvo na tom nebolo dobre. Malo síce tradíciu, ale vo veľa prípadoch sa nemohlo oprieť o kvalitný a konkurencieschopný produkt. S úsmevom dnes môžeme čítať dobové správy o tom, ako slovenskí pivovarníci volajú po tom, aby sa obmedzil dovoz českého piva na Slovensko.
Aj to svedčalo o tom, že pivovarom chýbal kvalitný manažment, marketing aj potrebné investície na zmenu. Prežili len tí, ktorí pivo brali vážne a profesionálne. A že nakoniec boli len štyria (Banská Bystrica, Hurbanovo, Veľký Šariš a Vyhne)? Aj to svedčí o tom, aké silné/slabé bolo slovenské pivovarníctvo po revolúcii. Tu si treba uvedomiť, že išlo o odvetvie, ktoré bolo výrazne poznačené komunizmom.
Kvalita v mnohých prípadoch pokrivkávala a svoje urobila aj privatizácia v štýle „dajme to radšej našim“. Ak si k tomu pripočítate výrazný pokles konzumácie piva a zvýšené daňové zaťaženie, máte komplikovanú a v mnohých prípadoch neriešiteľnú situáciu. Ale týkalo sa to všetkých odvetví. Pivovarníctvo nebolo výnimkou. Len oblasťou, ktorú si všimli konzumenti po celom Slovensku.
Uznajme si to, napriek tomu, že je pivo populárne, v porovnaní s takým vínom málo spoločensky uznávané. A je to škoda. Pivo je nápoj kráľovský a výnimočný. To, čo všetko sa ukrýva za pivom je pre mnohých neznáme. Aj preto sme sa rozhodli spustiť seriál Pivná akadémia. S podporou spoločnosti HEINEKEN Slovensko chceme každý mesiac priniesť zaujímavé čítanie, ktorého cieľom je zvýšiť povedomie o pive a v neposlednom rade zlepšiť pivnú kultúru.
Snímky: FB Michalovce na historickej fotografii, Wikimedia/Szeder László, Freepik
