Keď nás aj po rokoch recenzií vie niečo prekvapiť

Niekedy si môžete veci naplánovať do najmenších detailov a aj tak bude výsledok iný, ako ste očakávali. Tak tomu bolo pred Vianocami na konci minulého roka. Rozhodli sme sa, že navštívime Brno a posvietime si na nejaký pivovar v centre tohto moravského mesta.

Bohužiaľ sme skončili v nekonečnej zápche a z minúty na minútu sme prehodnotili svoje plány. A tak sme namiesto pivovaru, na ktorý sme dostali odporúčanie a mal dobre recenzie, brali len to, kde sa dalo pohodlne dostať autom. Zamierili sme do Líšeňského pivovaru v Brne.

Sídliskový pivovar

Líšeňský pivovar by sme mohli zaradiť do kategórie sídliskový pivovar. Nachádza sa totiž ďaleko od centra a aj svojou polohou je zameraný na domácich/miestnych konzumentov. Treba povedať, že takéto pivovary sú potrebné a dotvárajú kolorit pivnej ponuky.

Pivovar je situovaný v akejsi obchodnej pasáži, pri ktorej sme našli parkovisko. Pre cestujúcich s autom je teda prístup bezproblémový. Pivovar sme dlho nehľadali. Bola sobota poobede a my sme vstupovali do podniku, v ktorom dominovalo drevo.

Prvý dojem bol príjemný. Podnik síce pôsobil tmavšie, vybavenie pôsobilo útulne. Vybrať si voľný stôl nebol problém. Obsluha bola pri nás veľmi rýchlo. A musíme povedať, že sme sa báli, ako to bude zvládať. V podniku síce bolo obsadených len pár stolov, v salóniku však prebiehala oslava. Už dopredu prezradíme, že s rýchlosťou obsluhy nebol žiadny problém.

Na výčape sme našli desiatku domácich pív. Keďže pivovar neponúkal degustačné menu, museli sme zvoliť nejakú rozumnú stratégiu, čo ochutnať. Začali sme teda pri pive Marvan. Išlo o ležiak s obsahom alkoholu na úrovni 4,6 percenta.

A tu došlo k situácii, na ktorú sme neboli zvyknutí a riešili sme ju pri celom posedení. Až na jednu výnimku nám totiž pivovar servíroval malé pivo do veľkého krígľa. Znalci by povedali, že tento spôsob čapovania sa nazýva šnyt.

To áno, v tomto servírovaní sme videli niekoľko problémov. Po prvé, nikto sa nás nepýtal, aký spôsob čapovania preferujeme. Po druhé, pohár nemal rysku a mohli by sme polemizovať nad tým, koľko piva je v pohári. Po tretie, nevyzeralo to v tomto prípade dobre. Ale asi takto to mali v podniku nastavené.

Ale poďme k pivu. Marvan mal zlatistú farbu, keď bol jemne kalný. Zdobila ho hutná smotanová pena. Vo vôni sme mohli zachytiť med, karamel aj slad. Sladový základ bol na obsah alkoholu výraznejší, rezkosť ideálna. V chuti kombinácia medu, karamelu, chlebnatosti, ale aj oxidácie. Horkosť bola výrazná.

Ležiak bol dobre piteľný a potešil by fanúšikov horkejších chutí. Za nás to bola sedmička. Neurazí, nenadchne, ale splní svoj účel. V pohode by sme si ho zopakovali.

Aj špeciál

Ako druhé pivo sme ochutnali kúsok s názvom Harmonie. Podľa tabule išlo o Svatomartinský speciál. Bol to polotmavý ležiak s obsahom alkoholu na úrovni 4,9 percenta. Aj v tomto prípade bolo male pivo servírované malé pivo do veľkého krígľa. Kým v prvom prípade sme mali podozrenie, že toho piva nám dali menej, v tomto prípade k nám boli štedrejší.

Harmonie mala medenú farbu, ktorá bola pokrytá hutnou penou. Vo vôni sme zachytili med, keksíky aj náznaky čokolády. V chuti ste zachytili karamel, čierne bobuľovité ovocie, náznaky sušienky, ale aj príjemnú horkosť, ktorá prechádzala do ovocnej koncovky. Pivo nám veľmi chutilo. Bolo lahodné a harmonické. Aj preto za nás dostalo osmičku.

Medzitým sme ochutnali aj jedlo. Hamburger či rezne boli na našom stole veľmi rýchlo. A musíme povedať, že chutili. S kuchyňou tak v našom prípade panovala spokojnosť.

Ale vráťme sa k pivu. Tretím testovaným pivom bola tmavá pšenica Dunkelweizen. A tu sa musíme opäť zastaviť a polemizovať. Páčia sa nám podniky a pivovary, ktoré majú na stole brožúry, kde vysvetľujú a predstavujú svoje pivo. V  Líšeňskom pivovare sme ich nenašli. A možno by sme sa vyhli problémom.

Až pri písaní tejto recenzie sme na stránke pivovaru našli vysvetlenie toho, ako vzniká ich Dunkelweizen: „U nás vzniká spojením našej dvanásťstupňovej vynikajúcej pšenice a čierneho trinásťstupňového ležiaka.“ To kto vymyslel takýto vynález?

Ale ako pivo obstálo v našom testovaní? Vyhodnotili sme ho na 6,5 bodu. Pivo malo čierno-hnedú farbu Vo vôni ste mohli zachytiť banány, klinčeky, keksíky a náznakom aj mandarínky. Rovnaké znaky ste objavili aj v chuti piva. Tomu chýbala lahodnosť, uhladenosť aj lepšie vyskladanie. Chýbalo nám iskrenie, pre ktoré tento štýl obľubujeme. Za nás najhoršie pivo posedenia.

Ako posledný sme ochutnali vianočný špeciál s názvom Black Flake. Išlo o tmavý ležiak s obsahom alkoholu 5,1 percenta, ktorý bol odležaný na dubových chipsoch. Kúsok mal čierno-hnedú farbu ozdobenú hutnou smotanovou farbou. Vo vôni ste mohli zachytiť kávu, toast aj dubové tóny.

Sladový základ bol stredne výrazný, rezkosť bola ideálna.  V chuti valcovali dobové tóny, ktorým až v druhom či treťom slede sekundovala káva, keksíky, tmavá čokoláda či toast. Horkosť je stredne výrazná, doznievanie aromatické po dreve.  Drevo valcovalo. Nevieme či sme pili takto aromatický kúsok. Za nás to stačilo na 7,5 bodu. V podstate v pohode pitie, len to bolo potrebné lepšie vybalancovať.

Čo na záver

S akými pocitmi sme odchádzali. Treba povedať, že boli trocha zmiešané. Na jednej strane sme našli pohodový podnik s milou a rýchlou obsluhou. Zasadenie konceptu sa celkom trafilo. Na strane druhej nás vyrušovali nejaké detaily, ktoré by sa dali zmeniť. Hovoríme o pivnom skle, ale aj celkovej ponuke. Krížiť pšenicu s tmavým ležiakom len preto, aby sme mali na výčape až 10 pív nám príde zbytočné.

Nám by stačilo možno päť pív na výčape. Ale majitelia asi vedia, čo návštevníci žiadajú. Ak by sme mali takýto podnik v okolí, asi by sme ho navštevovali. Treba povedať, že mal svoju atmosféru a vedeli vybrať z ponuky.