by 
Moja najúžasnejšia manželka prišla s lacnými letenkami do Londýna a túžbou vidieť buď nejakú Harry Potter výstavu alebo Bletchley Park, kde sa odohráva dej knihy, z ktorej je aktuálne nadšená. Mňa ten nápad samozrejme očaril. Znamenalo to totiž, že sa zastavíme v minimálne dvoch podnikoch spojených s knihami, ktoré zase nadchli mňa.
A taktiež s jedným zábavným podcastom a webstránkou, čo dávajú hravo nekonvenčný a roztomilý návod ako mať zo života viac a robiť pritom menej.
The George Inn
Bletchley Park je zaujímavý a časovo náročný. Prelúskanie sa knihou „The Rose Code“ ma síce ešte len čaká, no „The Code Book“ od Simona Singha si ešte trochu pamätám. Ocitnúť sa v pracovni Alana Turinga malo teda pre mňa svoje čaro.
Mňa však výlet zaviedol do úplne inej pracovne, v ktorej boli častými hosťami Shakespeare, Dickens a ešte mnohí iní zaujímaví ľudia. Neviem o žiadnej inej hospode, o ktorej by bola napísaná pútavá, vynikajúco pripravená a dobovými záznamami dôsledne podporená hrubá kniha.
Nebudem tu prehnane citovať z famózneho diela Pete Browna „Shakespear’s local“, dá sa kúpiť aj ako audiokniha, napíšem len, že kniha je plná historických zaujímavostí z histórie Londýna, London Bridge a súvislostí, ktoré mali vplyv na to že vznikol, zachoval sa a prosperuje The George Inn.
Nachádza sa len pár metrov južne od London Bridge na Borough High Street a je to posledný zachovaný londýnsky coaching inn. V súčasnosti je oproti svojej stredovekej podobe značne rozšírený a skladá sa z viacerých, navzájom pospájaných miestností.
V pôvodnej hospode, ktorá sa dnes nazýva Parliament bar, sa nachádzajú staré hodiny z doby, keď boli hodiny zaťažené daňou. Na poschodiach sú krásne drevení terasy, na ktorých sa dá sedieť a pozerať dolu na miesta, kde sa hrávalo divadlo, kde boli odstavené konské povozy a kde je dnes kryté vonkajšie sedenie.
Tam, kde sa kedysi nocovalo pred cestou, je dnes reštaurácia. Celý priestor je vyzdobený obrazmi a obrázkami zobrazujúcimi výjavy z minulosti pubu aj okolitého Londýna, napríklad reprodukcie propagačných obrazov Williama Hogartha z roku 1751 Beer Street a Gin Lane.
Keď sme tam v piatok večer prišli, bolo narvané a stále dnu prichádzali ďalší hostia. Bar však v pohode stíhal a človek sa k pivu dostal za pár minút. Dnu sme dokonca našli stôl a mohli si objednať jedlo. Funguje to tak, že na bare poviete číslo stola, čo chcete jesť, vezmete si pivo a posadíte sa. Jedlo vám potom prinesú ku stolu.
Z piva, ktoré som si priniesol od baru som stihol odpiť len trochu. Od zaplatenia do chvíle keď priniesli jedlo, neubehlo viac než sedem minút. V piatok večer, v totálne narvanom niekoľko poschodovom podniku.
Po večeri a dvoch real ales (jedno výborné a druhé obstojné) bola moja pivneturistická vášeň na ten večer uspokojená a šlo sa domov.
The Shirker’s Rest
Na druhý deň sme navštívili druhý podnik, ktorý nemôže byť od toho prvého odlišnejší. Históriu má kratučkú, zhruba dva roky, no pre mňa má veľké čaro. Je totiž úzko spätý s mojou obľúbenou „srandistickou“ webstránkou Deserter a podcastom Deserter Pubcast.
Z nich sa viete dozvedieť veľa noviniek zo sveta čipsov (crispspspsps) ale fungujú aj ako dosť neortodoxný sprievodca Londýnom, plný tipov na kreatívne poflakovanie sa prekladaných historickými aj súčasnými zaujímavosťami.
The Shirker’s Rest sa nachádza kúsok od New Cross station v dome, ktorý bol istotne kedysi obytným domom a ktorý vyžadoval veľa úsilia pri premene na funkčný pub. Ak ste videli tie malé úzke londýnske domčeky len z vonku a zaujíma vás ako sa v nich asi býva, v Shirker’s získate slušnú predstavu.
Prakticky v každom takom malom domčeku je na prízemí nejaká prevádzka a cez samostatný vchod sa schodmi ide na poschodie, kde je byt. Tu sú oba priestory spojené a sedieť sa dá v rušnom pube dolu ako aj v obývačke na poschodí.
V nej sa okrem pár stolov, stoličiek, telky a knižnice nachádza aj výstava obrázkov, ktoré je možné si kúpiť. Jednou z autoriek je Lydia Wood, ktorá si zaumienila namaľovať každý s vyše 3500 londýnskych pubov.
Na také malé miesto je ponuka piva a ciderov úctyhodná. Kombinuje pivo v kegoch, pumpou čapované cask ale aj bag-in-a-box cidery. Shirker’s best, varený pivovarom Anspach&Hobday bol fantastický a dusíkom tlačený porter London Black z toho istého pivovaru tiež.
Crisps (neviem sa rozhodnúť či správny preklad je čipsy alebo chrumky, pojem zjavne zahŕňa oba typy) sú v tomto podniku typickou komoditou s vysokou rotáciou a ak si vypočujete Deserter Pubcast, dozviete sa prečo.
The Shirker’s Rest je obyčajný a pritom veľmi neobyčajný podnik, ktorí si zriadila pre potešenie partia kamarátov a obratom sa z neho stalo miesto, kam sa oplatí ísť na pivo kľudne letecky 1300km.
Zakladatelia portálu Deserter napísali aj dve knihy, pri ktorých čítaní sa človek chytá za brucho a zmocní sa ho neodolateľná túžba si niečo z toho zažiť na vlastnej koži, minimálne čo sa prechádzok a vnímania historických detailov týka.
Obe knihy, autobiografický turistický sprievodca „Today South London, Tomorrow South London“ aj anti-motivačné dielo „Shirk, Rest and Play“ prinášajú kopu zábavy a pripomínajú večne uponáhľanému človeku, že žiť sa dá aj inak, prípadne že sa o to treba aspoň z času na čas pokúsiť.
Na našich stránkach môžete nájsť pivné zápisky Petra Hudáka. Domovariča, degustátora a predovšetkým fanúšika dobrého remeselného piva. Pravidelne putuje po podnikoch a testuje pivo, ale aj jedlo. Nájdete ho aj na Facebooku, kde vytvoril skupinu Súkromné pivné zápisky.
