by 
Ak by ste niekedy okolo roku 1900 navštívili nejaký hostinec na dnešnom území Slovenska, možno by ste boli prekvapený stereotypmi, ktoré by vás čakali. Kým na západe Slovenska by vás krčmár núkal vínom, na strednom či západnom Slovensku regionálnou pálenkou.
O desiatky rokov bolo všetko inak. Za národný nápoj by sme pokojne mohli označiť pivo. Teda ak by sme prihliadali na štatistiku produkcie a predaja. Komunistom sa poradilo spraviť zo Slovenska pivnú krajinu, aj keď všetko má svoje „ale“. Súboj víno vs. pivo má u nás zaujímavú históriu.
Spojenie s Českom
Na úvod sa musíme vrátiť v čase a pozrieť sa na obyčaje, ktoré vládli na našom území na začiatku 20. storočia. Po vzniku Československa boli z hľadiska nápojov karty rozdané pomerne jasne. Územie Slovenska nepatrilo medzi regióny, v ktorých by sa vo veľkom holdovalo pivu.
Dostupné štatistiky hovoria, že na našom území sa navarilo len okolo 200-tisíc hektolitrov piva. Išlo o zanedbateľné množstvo. Len pre ilustráciu, je to také množstvo ako dnes za rok dokáže vyrobiť najstarší slovenský pivovar vo Vyhniach.
Vznikom nového štátu však slovenskí pivovarníci dostali voľné pole pôsobnosti. Jednak sa zbavili maďarskej konkurencie, ktorá dokázala chrliť vďaka priemyselným pivovarom obrovské kvantá piva. Na druhej strane sa spočiatku nemuseli obávať ani českej konkurencie. Aj preto objem produkcie približne zdvojnásobil.
Spotreba piva stúpla zo sedem na približne 14 litrov na osobu. Postavenie piva však bolo skôr doplnkové. Na západnom Slovensku bolo v obľube víno. Bolo to dané aj geografiou, keďže tento kút Slovenska bol najteplejší a prirodzene sa tu darilo viniču.
Na Strednom a východnom Slovensku hral prím tvrdý alkohol. Na území týchto regiónov boli dokonca tisícky malých a v drvivej väčšine nelegálnych páleníc. Pálenka bola jednoducho v tejto časti krajiny národným nápojom.
A potom prišli komunisti
Pivo sa na Slovensku samozrejme pilo. Bolo však spojené predovšetkým s mestami a ich konzumentmi boli najmä robotnícke triedy. Víno bolo považované za ušľachtilejší nápoj. Vyhľadávali ho predovšetkým stredné a vyššie triedy. Inak povedané, bolo vnímané ako čosi viac.
Pivo a víno pritom štátom bolo vnímané rovnocenne. Zaujímavé bolo to, že v roku 1922 vstúpil do platnosti zákon, ktorý umožňoval ponúkať víno alebo pivo osobám, ktoré dosiahli 16 rokov. Tvrdý alkohol bol dostupný len osobám, ktoré dovŕšili 18 rokov.
Po vzniku Československa si vinári aj pivári išli svojou cestou. Kým vinári sa borili s dosahmi rôznych chorôb viniča, pivári postupne bojovali s rastúcou českou konkurenciou. Do istej miery im to aj pomohlo, keďže ak chceli byť konkurencieschopní, museli investovať do modernejších zariadení. Aj preto boli slovenské pivovary v medzivojnovom období modernejšie.
Výrazným zlom do smerovania oboch odvetví priniesli udalosti po druhej svetovej vojne a nástup komunistov. Tí priniesli vlnu znárodňovania, ktorá výraznejšie postihla práve vinárov. Toto odvetvie totiž bolo viac založené na rodinných väzbách a dedilo sa z generácie na generáciu. Nový režim všetko zoštátnil a integroval pod veľké celky.
Tento scenár bol platný aj pre odvetvie pivovarníctva. Pri ňom však môžeme pozorovať o niečo vrúcnejší prístup. Historik Ľudovít Hallon z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied poukazuje na to, že nápoje boli vnímané predstaviteľmi vládnucej elity inak.
„Predstavitelia vtedajšieho režimu považovali pivo za nápoj robotníckej triedy a širších vrstiev obyvateľstva, zatiaľ čo víno patrilo k strednej vrstve,“ vysvetľuje historik. Ten poukazuje na to, že v ďalšom rozhodovaní môžeme pozorovať vplyv českej tradície, kde bolo pivo vnímané ako ľudový nápoj.
Poukazuje aj na rozdiely medzi jednotlivými regiónmi. „Na Slovensku a na Morave to však už jednoznačne neplatilo, keďže tu aj víno patrilo k ľudovej kultúre,“ vysvetľuje.
Na kvantitu
V ďalšom období môžeme na Slovensku pozorovať boom pivovarníckeho remesla. V priebehu niekoľkých rokov vyrástli nové pivovary v Hurbanove, Rimavskej Sobote, Banskej Bystrici, Topoľčanoch, Veľkom Šariši či Trnave.
A nešlo len o ne. Staršie pivovary sa buď zatvorili, alebo výrazne modernizovali. Aj preto môžeme pozorovať skokový nárast produkcie. Kým v roku 1945 sa na území dnešného Slovenska vyrobilo okolo 400-tisíc hektolitrov piva, o 25 rokov už slovenské pivovary vyprodukovali takmer šesť miliónov hektolitrov piva.
Pokles sme však nepozorovali ani pri víne. Naopak, komunisti znárodnili čo sa dalo a vinárstva pospájali do celkov. Riaditelia dostali za úlohu zvýšiť produkciu vína. Aj preto sa vinohrady zväčšujú. Kým v roku 1950 bolo na území Slovenska okolo 12 600 hektárov viníc, na konci osemdesiatych rokoch to bolo takmer 28-tisíc.
Tu treba povedať, že cieľom nebola kvalita, ale kvantita. Inak povedané, riaditeľ podniku bol pochválený za to, že vína bolo dosť a nie za to, že ročník sa podaril. Nakoniec, o objem išlo aj pri pive.
„Filozofiou socialistického hospodárstva bola centralizovaná veľkovýroba štandardnej kvality pre najširšie vrstvy, čo platilo pre pivo aj pre víno. Na vyššiu kvalitu sa veľmi nehľadelo,“ vysvetľuje Hallon.
Pivo zdomácnelo
Výhodou vtedajšieho hospodárstva bolo to, že malo svojho odberateľa. „Produkty tejto veľkovýroby sme konzumovali všetci, lebo nič iné nebolo bežne dostať,“ vysvetľuje historik. Výrobcovia ťažili z toho, že ani zahraniční odberatelia z krajín východnej Európy neboli nároční a pili, čo sme im poslali.
Ale vráťme sa k súboju víno vs. pivo. Ak sa pozrieme na štatistiky, tak uvidíme, že najmä na území Slovenska došlo k výraznému nárastu spotreby piva. Napríklad v roku 1990 vypil priemerný Slovák za rok takmer 128 litrov piva a „len“ približne 21 litrov vína.
Z piva sa stal spoločenský fenomén a dá sa povedať, že aj národný nápoj. Výraznou mierou k tomu pomohli komunisti. Aj keď sa produkcia vína zvýšila, nebola až tak rozšírená ako v prípade vína. A platí to dodnes. Chodíme zväčša na pivo, nie na víno.
| Investovali sa milióny
„Počas svojej viac ako 50-ročnej histórie prešiel pivovar a sladovňa v Hurbanove mnohými zmenami a inováciami, no najväčšie investície do modernizácie nastali po roku 1995, kedy sa hurbanovský pivovar a sladovňa stali súčasťou medzinárodného koncernu HEINEKEN. Koncern HEINEKEN je jednou z najväčších pivovarníckych spoločností na svete a jeho história siaha až do druhej polovice 19. storočia. Celkové investície do modernizácie pivovaru a sladovne dosiahli výšku približne 250 milioónov eur,“ uviedla Helena Windisch, manažérka korporátnych vzťahov HEIENEKEN Slovensko. |
A aby sme sa vrátili aj ku kvalite. Po revolúcii čakalo pre mnohé pivovary vytriezvenie. Zameranie na kvantitu nemalo v otvorenom konkurenčnom boji šancu. Ak chceli prežiť, museli investovať, inovovať a zavádzať nové mechanizmy, ktoré myslia napríklad aj na prírodu.
Uznajme si to, napriek tomu, že je pivo populárne, v porovnaní s takým vínom málo spoločensky uznávané. A je to škoda. Pivo je nápoj kráľovský a výnimočný. To, čo všetko sa ukrýva za pivom je pre mnohých neznáme. Aj preto sme sa rozhodli spustiť seriál Pivná akadémia. S podporou spoločnosti HEINEKEN Slovensko chceme každý mesiac priniesť zaujímavé čítanie, ktorého cieľom je zvýšiť povedomie o pive a v neposlednom rade zlepšiť pivnú kultúru.
Snímky: Reprofoto Vesničko má středisková, Postřižiny, HEINEKEN Slovensko
