by 
V jeseni sa mi podarilo navštíviť tri festivaly v troch krajinách. Lopni Beczku, Salón Piva a Warszawski Festiwal Piwa. Spoločné majú to, že sú to etablované festivaly, obvykle sa konajú dvakrát do roka. A aj to, že usporiadatelia sú moji kamaráti.
Lopni Beczku Ale Fest
Lopni Beczku Ale Fest sa koná v septembri v budove „Národní zemědělské muzeum Ostrava“. Tento rok to bol už ôsmy ročník. Veľmi som sa rozhodoval, či ísť, nakoľko počas konania festivalu hrozili záplavové dažde. Nakoniec som šiel, veď nie som z cukru.
Pri výbere hotela som bol múdrejší ako naposledy, tak som sa ubytoval blízko konania akcie. Čo bolo fajn, pretože v sobotu som plánoval ísť na prehliadku železiarní vo Vítkovíciach. Cesta prebehla prekvapivo veľmi hladko. Pršalo celú cestu a vlastne neprestalo až do nedele.
Po príchode na miesto konania som zistil, že oproti minulému roku ubudlo pivovarov, čo však nebolo na škodu. Čo bola škoda, že vďaka poveternostným podmienkam ubudlo aj návštevníkov.
Ako som už spomínal v minulosti, podujatie organizujúci chlapci z pivovaru Létajíci Bezdomovec, takže ich pivo si dá človek ako tak automaticky. Hlavne, keď sú skromní, čo sa týka ich vlastnej produkcie. Veta, tento pivovar to robí skoro tak dobre ako my je legendárna.
Poďme však k pivám. Ich Nevím Pyčo, čo bol zvláštny malinovo – kávový kyseláč, mi chutil. Nebol príliš kyslý, malina aj káva sa dobre zhodli. Los Dos Paprikos, stout s údenou paprikou, bol údený, kávový, čokoládový, štiplavý. Dobre padol aj ľahký kyseláč Stodolní 11.
Tento rok slovenský výsadok zahŕňal tri pivovary. Hellstork, Čierny Kameň a putovný pivovar Opitý Vlk. Posledne menovaný je na trhu krátko, Paťo má však skúsenosti nielen ako domovarič, aj ako sládek v pivovare. Má na konte aj niekoľko kooperácií, tak dozrel asi čas na pivovar, zatiaľ kočovný. Toľko história, súčasnosť je taká, že sa špecializuje hlavne na pivá typu JSaJCH. Jedno sladové a jedno chmeľové pivá. Aspoň tie viedli ponuku na festivale. Ochutnal som Saison s chmeľom Nelson Sauvin. Napriek netradičnému chmeľu, by sa v Belgicku nestratil. Rovnako aj pšeničné pivo bolo skvelé.
Čierny Kameň považujem už dlhšie za jeden z najlepších pivovarov na Slovensku. Nesklamal. Riwaka Time a Nexthoppoint mi chutili veľmi. Hellstork mal ako obvykle na stánku svoje spontánne kvasené kyseláče. Svoju premiéru si zažili čerstvé verzie pív Killing Vibrations a Cabaret of Life. Neváhajte a ak budú niekde v ponuke choďte do nich.
Samozrejme boli aj stálice avšak aj kooperácia s „MaťoSomPivo“ s názvom SomCyklista. Ľahké ovocno-chmeľové, použiteľné nielen na cyklistiku.
Dlhšie som sa tiež zdržal pri stánku pivovaru Twinberg, kde som po kontrole kvality skonštatoval, že všetko je ako má byť. Pivovary Falkon, Crazy Clown, Raven, Haksna, Sibeeria som navštívil tiež a isto aj pár, čo som nespomenul.
Vyslovene zlé pivo som nepil, skôr nadpriemerné až výborné. Bolo to tým, že som šiel po kvalite a nie po kvantite. Stánky s jedlom som veľmi nemohol riešiť, nakoľko bola pizza a tuším burgre.
Trochu ma rozčuľovali, lebo kvôli nim boli otvorené vráta, ale to je len také malé šomranie. Cesta naspäť už dramatická bola, nakoľko mi kvôli záplavám zrušili vlak. Nakoniec ma Maťo SomPivo, teda jeho polovička, odviezla do Malaciek. Odtiaľ sme sa doplavili autobusom až domov.
Atmosféra festivalu bola super, organizátori to vedia, ako som už spomínal, netrpia prehnanou skromnosťou. Plánujem sa sem ešte vrátiť.
Salón piva
Ďalší festival, čo som navštívil bol Salón piva v Bratislave. Tento rok oslavoval 10. rokov fungovania. Na sociálnych sieťach prebleskovali upútavky, že príďte s nami osláviť 10 výročie festivalu, bolo tam tuším aj niečo o prekvapení, alebo som si to (do)myslel.
Každopádne po príchode som prekvapený bol. Nepríjemne. Veľmi málo stánkov, ľudia skoro žiadni. Aby som nekrivdil, nakoniec do večera ľudia prišli, avšak v piatky bývalo v minulosti výrazne viac ľudí.
Pivovarníckych stánkov výrazne ubudlo, zastúpenie domácich pivovarov bolo mizivé. Veľké zastúpenie mali distribútori, čo mne osobne neprekážalo, zachraňovali totiž rozmanitosť pív a štýlov. Na poschodí mali domovariči zo združenia Brewhub svoj stánok. Ako obvykle mal veľký úspech, keďže okrem piva, sa ponúkali aj iné domáce výrobky.
Z komerčných pív ma zaujali nové várky Wildov od Hellstorku Dead maschine #4, Cabaret of Life 2024, ale aj Tasman, či Matchbox. Twilight Cucudile od pivovaru FIRST, pekne zacvičil s mojimi chuťovými pohárikmi. Kombinácia uhoriek a manga, vzbudzovala rešpekt, chutila mi však.
Došlo aj na Tomato and Basil od bulharských Sofia Electric Brewing. Ďalšie divné pivo, avšak chutilo mi. Nevypil by som z neho viac, avšak také párovanie s talianskymi cestovinami by nemuselo byť márne.
Galgan Papugaj, Novozelandska IPA bola presne to čo som očakával. Glacier Fox by som vedel piť stále. Dobre nachmelené, vyvážené fajn. Pivo navarene sládkom Patrikom Krajgerom v kooperácia medzi Paromom a Axiom Simargl 13°, bola osviežujúca NEIPA, džúsovitá, tropické ovocie, taká ako NEIPA má byť, s jasne chmeľovo horkým záverom ako mám rád.
U Kaza (Unorthodox Brewing) som tiež vypil pár jeho pív. Po ôsmich rokoch navaril legendárnu Jatkä Hapankaali „Norwegian Farmhouse s kapustovou šťavou, sušenými slivkami a červenou paprikou“. Už ma tak nedala do kolien ako pri premiére, stále to však bolo skvelé divné pivo.
Pistyan IPA od Simeonu bola solídna a osviežujúca. Dobrých pív bolo viac napríklad Piňa Colada od pivovaru Zichovec. A pár ďalších. Dosť mi vadila účasť Bradáča, nakoľko je to taký fejkový remeselný pivovar. Rovnako by mi mal prekážať aj Budvar, s ním však vždy hosťuje nejaký remeselný pivovar, tentokrát Cobolis.
Ich kooperačný Kölsch „Sprechen Sie deutsch? bol pre mňa najlepšie pivo festivalu. V rámci štýlu mohlo byť trochu viac sviežejšie a mohlo byť menej cítiť chmeľ, avšak to sú len drobnosti. Čo sa týka jedla, vonku bol tradične celý festival jedla, takže možností bolo dosť.
S citátom so stránky organizátorov „Vo veľkom štýle a bolo to epické!“ sa nestotožňujem. Pre mňa to bolo milé stretnutie s priateľmi, aj tými ktorých som dlho nevidel, neviem si však predstaviť, že by som tu vedel stráviť plné tri dni ako kedysi a nezačal sa nudiť. Tých pár hodín však prebehlo rýchlo a produktívne.
Ako bolo vo Varšave sa dozviete nabudúce.
Text a snímky: Imrich Nógell, Beermalade.
Prečítajte si aj
