Dôsledky tejto katastrofy sa dozvieme už čoskoro. Budú veľké

V Bratislave som poznal jednu kaviareň. Spolu s kamarátmi sme sa na nej smiali, že tento podnik musí byť „dojička na peniaze“. O návštevníkov totiž nemala núdzu. Či sme okolo nej prechádzali v pondelok, v stredu či nedeľu, vždy mala zákazníkov. Bolo úplne jedno, či bolo ráno, obed alebo večer. Stále v nej niekto bol.

Keď kvôli pandémii zavreli prevádzky, táto kaviareň nešla cestou okienkového predaja. Jednoducho zostala zatvorená. Myslel som si, že jednoducho prečká ťažkú zimu a na jar sa vráti. Mýlil som sa.

Nemáme šajnu čo sa deje

Pred pár dňami som si všimol, že reštaurácia je vyprataná a odmontované boli aj základy terasy. Pár týždňov predtým, ako sa to možno všetko postupne začne uvoľňovať a život sa možno začne vracať aspoň do trocha prívetivejšej reality.

Stále rozmýšľam, prečo to majiteľ vzdal. Prečo nepočkal. A potom si naplno uvedomujem, že podobne ako ďalšie tisícky laických konzumentov nemám ani páru o tom, čo sa deje a aké ťažké osudy píše táto pandémia.

Rovnaké pocity ma prepadli aj po tom, čo som po mesiacoch prechádzal bratislavským Starým Mestom. Bol to otrasný pohľad, ktorý mi evokoval návštevu bojiska po boji. Ľudoprázdne uličky, veľa prevádzok s ceduľou zatvorené alebo na prenájom. Mesto bež života.

Áno, jar a leto môžu vrátiť život do ulíc, mnoho podnikov tam však bude chýbať. Nesúhlasím však s teóriou, že trh je pre dravcov a tí slabší majú jednoducho smolu.

Pivovary s malou výhodou

Oproti kaviarňam či reštauráciami majú pivovary jednu výhodu. Vedia predávať aspoň fľaškované (plechovkované) pivo. Ako mi však vysvetľoval jeden známy, je to len malá záplata na veľkú dieru. „Nie sme ani na nule,“ vysvetľoval mi.

Teória je v tomto smere veľmi jednoduchá. Pre pivovar je ľahšie a efektívnejšie, keď predá jeden 50-litrový sud, ako by sa mal snažiť predať 100 pollitrových fliaš. A to nehovoriac o tom, ako sa pivovar bez potrebnej technológie nadrie s plnením tých sto fľašiek. Náklady neúmerne rastú.

Následky pandémie na vlastnej koži pocítime, keď sa vrátime do ulíc. Koľko podnikov tam už nenájdeme, bude možno prekvapením. Čítal som, že na Slovensku skončilo vyše 16-tisíc prevádzok. Musím sa priznať, že ma spočiatku tieto čísla nezaujímali. Som bežný konzument, ktorý chodil do podniku vypnúť. Či na pivo alebo kávu.

Aj na vlastnom okolí však začínam pociťovať, že prežívame „gastrozemetrasenie,“ ktoré mení situáciu na trhu. Najhoršie na tom je to, že podniky nekončia kvôli vlastnej neschopnosti. Tak držím palce všetkým tým, ktorý sa snažia prežiť. Snáď sa čoskoro vidíme v lepších časoch.

***********************************

Guñéz Ulej
Narodil som sa niekde medzi Kyjevom a Prahou. Bez piva si neviem predstaviť deň, ani noc. Pracujem ako IT-čkár v jednej nemenovanej firme a mojim snom je celosvetový mier. Ak máte nejaké postrehy, alebo pivné hlúposti, pošlite mi ich na adresu gunez.ulej@gmail.com.