by 
V nedeľu ráno som sa zobudil s boľavými nohami a veľmi som rozmýšľal, či predsa len ísť do Forchheimu na Annafest, alebo radšej ostať v Bambergu. Nakoniec som predsa len vyrazil. Chcem len pripomenúť, že Annafest podľa mnohých ľudí vďaka uvoľnenej a autentickej atmosfére predstavuje jedinečnú alternatívu k Oktoberfestu.
Annafest
V mestečku som bol cielene skôr, ako mal začať samotný festival, lebo som mal v pláne dať si zelený čaj, prípadne nejaké jedlo. Na námestí pri vode som nakoniec našiel Café Julie, kde som sa chcel rýchlo občerstviť a posilnený vyraziť na festival.
Vošiel som do priestoru plného hostí, takže avizovaná rýchlosť sa nekonala. Z ponuky jedál som si, samozrejme, nevybral, aj keď sme sa s nápomocnou čašníčkou chvíľu zamýšľali nad polievkou. Nakoniec som si mimo menu objednal tri volské oká a bolo vybavené. Alebo aj nie, nakoľko po dlhom čakaní mi doniesli omeletu. Tú som odmietol, takže som opäť čakal.
Nakoniec som sa dočkal a posilnený som sa vybral naspäť na stanicu, odkiaľ chodia taxíky na Annafest. Žiaľ, bol som tam sám, takže som platil plnú taxu deväť eur. Od kamaráta som predtým dostal dobrú radu, že sa mám nechať vyviezť až na vrch a schádzať postupne dole. Rada to bola dobrá, avšak taxikár to rezolútne odmietol so slovami: „Nicht möglich.“ Akože nemožné? Nuž, nemožné. Nevadí.
Poďme však k festivalu. Jeho začiatky siahajú do roku 1840. Rozkladá sa na 20-tisíc metroch štvorcových a ročne ho navštívi odhadom 300-tisíc návštevníkov. Tento rok sa konal od 24. 7. do 3. 8.
V 23 Kelleroch sa čapujú lokálne pivá a podávajú regionálne špeciality. Niektoré pivnice sú otvorené celoročne, niektoré len počas festivalu. Na festivale navyše na šiestich pódiách vystúpilo 72 hercov a 50 hudobných skupín.
„Kolotočarina“
Po vystúpení z taxíka som si chvíľu myslel, že som zablúdil. Spomenul som si na slová pána L. P., že sa mám pripraviť na kolotočarinu. Len som nevedel, že to myslel až tak doslovne.
Areálu dominuje ruské koleso, ktoré je lákadlom najmä vďaka nádhernému výhľadu na okolie. Či si však môžete do kabínky vziať aj pivo, mi nie je známe. Nevyskúšal som to.
Ľudí prichádzalo požehnane, zväčša sa nejakým spôsobom doviezli k areálu, pivných pútnikov som po ceste videl len málo. Išiel som už pár minút, avšak žiaden Keller stále nikde. Len kolotoče, somariny a jedlo. Ako napríklad Pasta aus dem Käselaib, teda cestoviny premiešané priamo v obrovskom syrovom bochníku a servírované rovno z neho.
Bol tu aj langošový stánok, vyprážaná zelenina v pivnom cestíčku, ryby a morské potvory a, samozrejme, všetky tie tradičné festivalové jedlá ako rebrá, kolená, Sauerbraten, Würsty a všeličo od výmyslu sveta. Jedlo bolo, pochopiteľne, aj priamo v Kelleroch.
Konečne som sa dostal k prvému pivovaru, kde na moje prekvapenie čapovali pivo v pollitrákoch. Thuisbrunner Elch-Bräu z Gräfenbergu ponúkal len jedno pivo, a to Annafestbier. Keďže som tento pivovar nepoznal, nechal som si načapovať a šiel som ochutnávať.
Bol som pripravený na boj o miesto, no nič také sa nestalo. Priestor bol viacposchodový a všetci sa liepali kamsi hore. Ja som ostal v priestore pri výčape, kde sa pre mňa našlo jedno ideálne miesto pre pivného pútnika.
Pivo mi veľmi dobre padlo, sladový základ bol príjemne doplnený chmeľovou horkosťou. Mrzuté však bolo, že hneď vedľa vyhrávala dychovka. Neprekvapivo. Ako som už spomínal, toto zďaleka nebolo jediné miesto, kde bolo umiestnené Musikpodium.
Nezašiel som veľmi ďaleko a zasadol som do Schindler Kelleru, kde to už s hľadaním voľného miesta bolo výrazne horšie. Nakoniec sa to podarilo a mohol som si dať ďalšie pivo. Keďže v ponuke bol aj Weissbier, konkrétne od pivovaru Greif, objednal som si ho a tešil sa, že takto krásne unikám litrákom (tzv. Maß).
Vedel som, že litrákom aj tak neuniknem, len som to chcel oddialiť. Zjavne nie úplne úspešne, nakoľko keď som sa neskôr snažil s obsluhou vyjednávať, či by sa predsa len nedal doniesť iba polliter Festbieru, dostal som rezolútnu odpoveď „Nein“ a bol som stratený.
Pivo mi chutilo, bolo ho však naraz akosi „zúfíl“ . Nemal som však silu ani vôľu ho nedopiť. Ten pivný režim predsa treba dodržiavať. Nikam som sa neponáhľal, tak som si posedel a pozoroval ten cvrkot navôkol. Tí obsluhujúci ľudia to nemajú jednoduché, a napriek tomu sa netvária nasrdene. Niekto sa usmieval viac, iný menej, bolo však jasne vidieť prístup náš hosť, náš pán.
V jednom momente sa výdaj jedál trochu zadrhol, tak do boja vyrazila šéfka obsluhy, začala zisťovať skutkový stav a čoskoro bolo všetko vybavené. A čo je hlavné, zákazníci trpezlivo čakali a bavili sa. Keď sa všetci najedli, terasa bola zrazu prázdna.
Netrvalo to však dlho a prišla ďalšia várka hostí. Vtedy nastal môj čas pobrať sa ďalej. Pri záchodoch hliadkoval „hajzelmládenec“, ktorý ľudí usmerňoval, radil im, kam si majú odložiť pivo, a pomáhal pri akýchkoľvek zádrheloch.
Miesto stretávok
Navštívil som ešte pár miest ako Bierpatscher, Schlössla Keller, Stäfalla Keller, Weißtaubenkeller, Schwanen Keller či Neder Keller. Nikde však nebolo tak rušno ako v Schindler Kelleri. Niekde bolo ľudí viac, inde menej. Povedal by som, že to bolo také pokojnejšie obdobie tesne pred večerným náporom.
Atmosféra bola fajn. O trochu hlučnejšia, ako by som si možno želal, avšak to k tomu patrí. Našťastie sa mi podarilo vyhnúť sa dychovkám, bohato mi stačila tá jedna z úvodu. Turistov bolo inak celkom ľahké rozoznať od domácich.
Domáci totiž prišli slávnostne vyobliekaní. Ženy mali kroje alebo ich moderné variácie, páni boli v oblekoch či v poľovníckom oblečení, zväčša v košeliach. Mojím osobným hitom bola ženská verzia kožených nohavíc (Lederhosen). Festival navštevujú celé aj širšie rodiny či partie kamarátov. Je vidieť, že pre tento región ide o vážnu udalosť. Hoci som tam bol v predposledný deň, nebolo to na energii ľudí vôbec poznať. Až na jednu drobnosť – už sa nedali kúpiť festivalové tričká.
Čo bola škoda, lebo som si plánoval jedno odniesť na pamiatku. Ak by som pozorne čítal informácie na stránke festivalu, mohol som si ho kúpiť dopoludnia v turistickej kancelárii. Aj keď ktovie. Chcel som si kúpiť aj otvárač na fľaše s motívom festivalu (veď tých nie je nikdy dosť), avšak zjavne som sa príliš dôrazne vyhýbal rôznym stánkom, takže mi nevyšiel ani tento plán. Nevadí.
Ako už viete, bol som tam sám, čo sa nakoniec ukázalo ako mierny hendikep. Keďže mi bolo ľúto vylievať nedopité pivo, navštívil som len dosť málo Kellerov. Teda… málo ich zas nebolo, avšak keby sme boli viacerí, ochutnávanie by išlo lepšie.
Ľudia na festivale boli mimoriadne priateľskí, či už obsluha, alebo hostia. S niektorými som aj pokecal, bolo to jednoducho fajn. Ceny sú tam pomerne festivalové – určite vyššie ako v bežných podnikoch, čo je však pochopiteľné. Rád by som sa sem niekedy vrátil. Avšak s posilou.
Podarený výlet
V pondelok ma už čakala len cesta naspäť. Vo vlaku som stihol napísať podstatnú časť tohto článku. Cesta nebola úplne priamočiara, nakoľko pred Mníchovom sme kvôli rekonštrukčným prácam nabrali veľké meškanie a moja hodinová rezerva sa scvrkla na necelých 17 minút. A to som mohol byť ešte rád, že som nezmeškal prípoj, ako sa to stalo mnohým iným cestujúcim.
Celkovo sa mi tento výlet veľmi páčil. Tým, že to nebola moja prvá návšteva Bambergu, nemusel som sa toľko sústrediť na miestne významné pamiatky. Aj tak sa im však nevyhnete, keď idete cez mesto za pivom.
Čo sa týka dopravy zo Slovenska, dá sa to zvládnuť vlakom, čo trvá približne deväť hodín. Alternatívou je letieť do Mníchova alebo Norimbergu a odtiaľ pokračovať vlakom.
Z Mníchova trvá cesta priamym vlakom do Bambergu zhruba dve hodiny, z Norimbergu len 40 minút. Cestu autobusom som ani neskúšal hľadať. Cena ubytovania veľmi závisí od toho, koľkí cestujete, nebola však dramaticky vysoká. Ceny piva a jedla v miestnych reštauráciách sú v Bambergu vyššie ako u nás, avšak zďaleka nie také vysoké ako v Mníchove.
Plánovaný rozpočet som neprekročil. Teda aspoň dovtedy, kým som nešiel na Annafest, dovtedy som bol hlboko pod ním. Raz darmo, festival je panské huncútstvo. Všetkým však návštevu Bambergu jednoznačne odporúčam. A keď už tam budete, spravte si poldenný výlet aj do Buttenheimu alebo do iného priľahlého mestečka s dobrým pivom.
Text a snímky: Imrich Nógell, Beermalade
Prečítajte si aj
Nemecký výlet plný extrémov: Skysnutá polievka a skvelé pivo
