by 
Náš pivný výlet v Prahe pokračoval. V piatok som mal vymyslený výlet po okrajových pivovaroch. Pôvodne mali byť dva-tri v piatok a jeden-dva v sobotu. V sobotu sme však mali na pláne výročnú párty Tap Roomu Sibérie, tak sme sa nakoniec rozhodli, že skúsime dať všetky štyri naraz. Ono sa to zdalo celkom zrealizovateľné, nakoľko náš prvý cieľ, pivovar Hostivař H2 otváral už od 7:00 a plán bol dať si neskoršie raňajky aj s pivom.
Hostivař H2
Oba pivovary Hostivař (H1 a H2) aj Spojovna sú spojené s rovnakou osobou Martina Kulíka a jeho pivovarníckou/developerskou skupinou Rodop. Vidieť to na architektúre vonku aj vnútri, vrátane mobiliáru.
Hostivař H2 bol založený v roku 2017. Jeho súčasťou je pekáreň a „Drive“, čo je výdajné okienko, kde si zákazníci môžu kúpiť pivo, hotové jedlá z kuchyne pivovaru a výrobky z pivovarskej pekárne so sebou. Pekáreň je súčasťou areálu H2 a jej pečivo sa využíva aj v ďalších podnikoch skupiny Hostivař, napríklad v H1 a Spojovni.
Plán s raňajkami nám úplne nevyšiel, pretože po celkom rušnom a pivne bohatom dni sme sa dosť dlho vymotávali z hotela, navyše husto snežilo, kalamita sa rozbiehala, autobus meškal, aj pešia cesta zo zastávky v snehu bola pomalšia, ako sme čakali.
Tak sme došli presne v takom medzičase. Raňajky už nepodávali, obedy ešte nie. Keďže pekáreň ponúkala chlebíčky a k dispozícii bola aj polievka, všetko bolo „v porádečku“.
Na výčape bolo šesť stálych pív a dva špeciály, ktoré ostali ešte z Vianoc. Ako prvé pivo som si dal „Desítka Světlý Ale“. Potešilo ma, že odsmädové pivo bol Ale a nie obvyklý ležiak. Pivo presne splnilo účel, bolo zľahka nachmelené, osviežujúce.
Vianočný Porter s malinami ma až tak neoslovil, maliny boli schované, pivo nebolo úplne vyladené. Interiér sa mi páčil, pomerne strohý, funkčný dizajn, mám rád takýto štýl. Obsluha bola veľmi nápomocná, milá, priestor sa začal napĺňať a nastal čas sa pobrať ďalej.
Ešte som nabral pivo pre miestnu spojku, ktorá nás mala čakať v Spojovni a vydali sme sa do pivovaru Hostivař H1.
Hostivař H1
Dá sa ísť aj autobusom, my sme sa však prešli peši. Zimná krajina, romantické sídlisko, trochu toho šmýkania, dobré to bolo.
Hostivař H1 je najstarší z pivovarov skupiny. Svoju prvú várku navaril vo februári roku 2013. Na výčape je šesť alko pív a dve nealko. V ponuke majú aj denné menu, v stálom sú jedlá k pivu ako tatarák, paštéty, ale aj burgre, krídelká a všeličo iné.
My sme jedli z denného menu a pochutili sme si. Na úvod som si dal pivo z názvom Ale Jednochmel – Erebus a opäť to bola trefa do čierneho. Zľahka nachmelené, citrusy, tropické ovocie. Osviežujúce.
Ako ďalšie som si dal pivo Vánoční speciál Žitná IPA. To bol tiež dobrý výber, raž bola prítomná, slušne nachmelené pivo s grapefruitom a inými citrusmi. Tu bolo dosť plno, veď bol čas obeda a navyše tu bola rezervácia asi s dvadsiatimi ľuďmi, čašníci to však zvládali bravúrne. Áno trochu sme čakali, avšak nič svetoborného.
Medzitým v Prahe zúrila kalamita, tak som sa trochu obával, ako sa to prejaví na ceste do ďalšieho cieľa Pivovar Spojovna.
Pivovar Spojovna
Nakoniec to nebolo také zlé. Do hodiny sme sa už šmýkali dole kopcom k pivovaru. Ten sa nachádza na rozhraní Kunratic, Chodova a Šeberova a funguje od roku 2018.
Na výčape bolo šesť pív, z toho tri z pivovaru Hostivař. Pivo s názvom Spojovna sa na prekvapenie nevarí tu, ale v Hostivaře. A vôbec nebolo dobré. Diacetyl, Acetaldehyd, oxidácia, dominovali v sladovom ležiaku. Och.
Dvanásťstupňový Kunratický Ležák bol bez takmer chýb, Diacetylu by mohlo byť trochu menej, avšak stále bol v norme. Sladové telo, chmeľom sa šetrilo. Zdá sa, že ležiaky im veľmi nejdú.
Jedenásťstupňový Ale Kunratický Študák už bola iná rozprávka, výrazne lepšie, zľahka nachmelené citrusovými chmeľmi, kvetinové tóny, stredná horkosť na konci.
Roztylský R.I.P.A.K, pivo v štýle IPA, bol skvelý. Citrusy, tropické ovocie, primerane nachmelené. Aj tu podávajú denné menu, to sme už nestihli. Nevadí. Jedálny lístok je pestrý od rôznych paštét, cez kačicu, teľaciu pečeň, guláš, hovädzie líčka až po steaky. Aj bezmäsité jedlá sú tu zastúpené v hojnom počte.
Jedlá nám chutili, obsluha bola taká mierne „nadrzlá“, prostredie bolo fajn. Mal som skôr dojem, že som v reštaurácii so skvelým jedlom, než v pivovare. Nevadí, páčilo sa nám tu.
Miestna spojka si neprišla pre pivo, tak sme aj s ním pokračovali do posledného cieľa našej cesty. S pivom, nie s miestnou spojkou.
Pivovar Prokopák
Pivovar Prokopák v Prokopskom údoli je od Spojovne vzdialený tak okolo 40-50 minút dopravou. Na tejto trase nás pred Smíchovským nádražím zastihla kalamita. Tu sme dosť dlho čakali kvôli nehode.
Najprv v autobuse so Spojovne a potom v električke. Keď sme vystúpili na zástavke Barrandovská nemocnica, po pár metroch chôdze nás privítala zimná rozprávka.
Pomerne dlho sme sa kĺzali, až sme sa dokĺzali do cieľ našej cesty. Pivovar sa nachádza v srdci Prokopského údolí, v objekte bývalej prvorepublikovej tančiarni s hostincom.
Pivovar svoje prvé pivo začal podávať v roku 2017. Z vonku to vyzerá ako chata kdesi na Šumave, čo umocňovali zaparkované bežky pred objektom. Vo vnútri na nás dýchla prvá československá republika.
Na stránke zdôrazňujú, že pri príprave piva a jedál používajú lokálne suroviny. Na šiestich kohútoch ponúkali šesť pív. Chutil mi ležiak desiatka, úplne pokrylo potreby vysmädnutého pútnika. Akurát horké, ponúkajúce sa k ďalšiemu napitiu. Aj PanTáta trinástka ležiak bol fajn. Veľmi mi chutila aj Cold IPA a Pale Ale s chmeľmi Nelson Sauvin & Sabro.
Ochutnal som aj vianočný špeciál a polotmavý ležiak, tie ma však vôbec neoslnili. Pomerne krátky jedálny lístok je plný jedál hlavne z českej kuchyne ako tatarák, sviečková, kačicu, ale aj burger a podobne.
S jedlom sme boli všetci traja spokojní. Moja sviečková na smotane bola dokonalá. Nakoniec to bolo najlepšie jedlo výletu. To som však vtedy nevedel. Sem sa chcem ešte rozhodne vrátiť.
Pivo bolo zväčša fajn, obsluha veľmi pozorná, milá. Jedlo famózne. Miestna spojka sa neobjavila ani v Prokopáku a keďže toto bola naša posledná zastávka, tak pivá putovali so mnou na hotel.
Diego pivní bar
Medzitým sa pánko zobudil a začalo vyjednávanie, že kde mu odovzdám pivo. Nakoniec padla voľba na Diego pivní bar, ktorý bol od hotela vzdialený 400 metrov. Pánko nakoniec odvolal.
Mne sa však nechcelo o pol deviatej byť na hoteli, tak som do toho Diega zašiel. Ten sa zameriava na mexickú kuchyňu, nachos, quesadilla ale aj burgre a drobnosti k pivu. Bolo už úplne plno, neprekvapivo, keďže večer už pokročil.
Bol som tam ďaleko najstarší, nakoľko tam bolo veľa študentov. Na výčape je desať pív, v čase mojej návštevy už niektoré boli preškrtnuté. Obsluha celkom zvládala, dal som si pivo od Chroustov Dolcita Birra, čo je celkom vydarená NEIPA.
Ochutnal som ešte kompetentný Uzený Bock bez kosti od Mazáka a vybral sa domov. Čo bol trochu komplikované, keďže nebrali karty, všetko len v hotovosti. Dalo sa však platiť eurami. Účet bol pár centov na 10 eur a tu nastal problém, „Ordnung muss sein“, tak mi vydali z 20 eur, v českých korunách.
Jasné, chápem, tak je to správe, avšak všetko sa dá milo vysvetliť. Zjavne sa nedalo. To ako sa barmanka škodoradostne tvárila, že nemám presne mi úplne pokazilo dovtedy dobrý dojem z podniku. Nuž nevadí, za aroganciu ja neplatím, tak ostala bez „dýška“ a ešte aj figuruje aj v tomto článku. Nie som si istý, že sa sem budem chcieť vracať.
V jeden deň sme zvládli oba hostivařské pivovary, Spojovnu aj Prokopák, čo znamenalo presun z východnej časti Prahy cez jej juh až na juhozápad. Spolu sme sa pohybovali na vzdialenosť približne dvadsať kilometrov a samotné presuny nám zabrali zhruba dve hodiny čistého času. Plus samozrejme presun do prvého pivovaru a potom z posledného na hotel.
Ešte nekončíme, pokračovanie bude nabudúce.
Text a snímky: Imrich Nógell, Beermalade
Prečítajte si aj
