by 
Občas občana zavejú vetry z rôznych dôvodov na najrôznejšie miesta sveta. Mňa tentoraz do Paraguaja.
Paraguaj má o milión obyvateľov viac ako Slovensko, no rozkladá sa na osemkrát väčšej ploche. HDP na obyvateľa má Slovensko oproti Paraguaju štvornásobné. Hlavné mesto Asunción má pol milióna obyvateľov, no rozlohu oproti Bratislave tretinovú.
Železnica na Slovensku začala premávať v roku 1840, v Paraguaji v roku 1861. Električky v Bratislave začali premávať v roku 1895, v Asunción už v roku 1871.
Paraguaj je krajina „srandovná“. Vlaky prestali premávať okolo roku 1999 a dnes je v prevádzke vlastne len parný vlak pre turistov, jazdiaci po 23 km trase. Električková trať v Asunción prestala fungovať v roku 1995 a dnes ju pripomínajú len občas prítomné koľaje na ceste.
Doprava trocha inak
Všade všetci jazdia autami, je ich tu strašne veľa a hrozne smrdia. Historické autobusy tu premávajú nie ako vyleštené veterány, ale ako poriadne otĺčené a pokrčené pravidelné linky MHD.
Na mape vyzerá hustota zastávok na centimeter štvorcový skoro ako vyfarbená plocha. Zmysel cyklotrás, keďže v meste som na bicykli nestretol nikoho, som pochopil až po chvíli – slúžia na to, aby mali kde zastaviť autá nakupujúce z pouličných stánkov.
Tranzitnej doprave vo vedľajších uličkách sa vyhli tak, že ich vydláždili skalami. Odporúčam, je to veľmi efektívny spomaľovač, nie ako tie naše gumové srandy, čo sa po mesiaci zničia.
Obchody sú v centre mesta takmer v každom dome a spozoroval som rovnaký fenomén ako pred rokmi inde – sú tu celé ulice, na ktorých je len jeden typ obchodov, napríklad ulica s očnými optikami alebo ulica s oblečením. Streetfood tu má úplne iný rozmer – tetušky predávajú jedlo z hrncov priamo v parku.
Asunción má až nespravodlivo veľa čo ponúknuť pivnému a gastroturistovi. Môžete tu pokojne žiť rok a nenavštívite ani zďaleka všetky zaujímavé reštaurácie, ktoré ponúkajú lokálnu tradičnú aj modernú kuchyňu. Nenechal som si ujsť fantastický Lido Bar a jeho legendárne mäsové empanadas a navštívil som remeselnú pekáreň Oveja Negra.
Čo sa piva týka, nechal som sa inšpirovať článkom nedávno zosnulého Martyna Cornella, ktorý tu pred rokom bol hodnotiť na lokálnej pivnej súťaži, a oslovil som s prosbou o tipy toho najpovolanejšieho – prezidenta asociácie pivovarníkov a domovaričov.
Obratom mi poslal zoznam miest, ktorý sa síce nedá v rozumnej dobe stihnúť, no zato bol operatívne rozširovaný ochotnými domácimi. Mnohé zaujímavé podniky majú otvorené len dva dni v týždni a všetci otvárajú až večer, takže som dostal zopár skvelých tipov, kde môžem počkať, kým budú otvorené.
Tereré
Na otvorenie prvej plánovanej destinácie som čakal v krásnom El Café de Acá, kde som si posedel pri národnom paraguajskom drinku tereré, čo je vlastne cold-brewed maté, ktoré si postupne zalievate a popíjate, až kým z neho nevylúhujete všetku chuť.
Tereré a maté tu pije každý, všade a za každých okolností. Po ulici chodí viac ľudí s termoskami s vodou a s držiakmi na guampa a bombilla (pohár a slamku kombinovanú s lyžičkou), než s kabelkami.
Palo Santo
Prvou destináciou bol pivovar Palo Santo. Zvonku nenápadný, no zvnútra veľkorysý priestor v niečom, čo pripomína výrobnú halu, s možnosťou sedenia pre veľa hostí a so školiacou miestnosťou. Je to jeden z podnikov, ktoré sú otvorené aj v strede týždňa a kde sa dohovoríte aj anglicky.
Samotná varňa je malinká, má len 500 litrov, no počet kvasných tankov je impozantný. Pivovar má aj vlastný barikový program, ako som usúdil podľa drevených sudov. Dostal som sa k degustácii asi 11 vzoriek siahajúcich od Altbieru cez Kölsch, belgické a americké štýly až po český ležiak.
Ten jediný by som označil za málo autentický – pripomínal viac nemecký Helles. Belgian Wheat bol však perfektný. Moje najobľúbenejšie tunajšie pivo bolo Aire Paraguayo – fantasticky voňavý a pritom nie príliš horký americký ale.
Veľmi mi chutil aj Nitsuga Capricho – úplne po zásluhe oceneniami ovešaný vanilkovo-kakaový porter, a aj jednoznačný flagship tunajšieho pivovaru – black rye IPA s názvom Nitsuga Maxixe.
Cervecería Aurelia
Ďalší deň som podľa plánu navštívil Cervecería Aurelia. Tento podnik je miniatúrny brewpub nachádzajúci sa v rodinnom dome, zariadený v štýle anglického pubu a disponujúci nádherným vonkajším sedením.
Oceňujem detaily v podobe bielych obkladačiek podobných tým v londýnskom metre a krásne kožené sedenie. Varňa o objeme tisíc litrov je úplne jednoduchá a ľahko čistitelná.
Podnik čapuje tri vlastné pivá a ostatné sú hosťovské. Ochutnal som Pale ale a bolo až prekvapivo anglické – krémové, príjemne horké. Lokálny Weissbier bol na nerozoznanie od bavorského. Topka bol lokálny Stout, ktorý vraj (a podľa mňa celkom oprávnene) tento rok už získal viaceré ocenenia.
Anglickosť tomuto pubu dodáva aj zvonec na ohlasovanie posledných objednávok, tips jar a futbal v telke. Tu sa dá aj najesť a tých jedenásť jedál skvelo zapadá do konceptu – môžete si dať Fish and Chips, sendvič, ale aj krevetové tacos. S angličtinou je to biednejšie, ale zato hudbu púšťajú skvelú.
Sacramento Brewing Company
Do tretice som navštívil Sacramento Brewing Company – a to bol teda zážitok.Priestorovo je podnik podobný Palo Santo, teda až na to, že majú desaťkrát väčšiu varňu a zjavne aj výstav piva. Niektoré produkty pasterizujú a dávajú do obchodov.
Sú otvorení len dva dni v týždni, ale pivom zásobujú mnoho podnikov v meste. Boli tiež prvý craft pivovar, ktorý začal pivo plniť do plechoviek. Vodu upravujú vo vlastnej úpravni špeciálne pre každú várku, majú barikový program, robia lambiky a ich pivá získali mnoho ocenení na súťažiach všetkých veľkostí.
Samotný podnik je veľký, pre veľké akcie a veľa ľudí, má pódium na koncerty. Jedna z výhod príchodu do podniku hneď po otvorení je, že ho máte, vrátane obsluhy, sami pre seba. A tak sa stalo, že som dostal špeciálny VIP treatment.
V Palo Santo bola obsluha milá a srdečná, ale rozhodne nie informovaná. V Sacramento to bola úplne iná káva.
VIP ochutnávka
Rubén, brand manager Sacramento Brewing, pivný nadšenec a vášnivý turista, mi ukázal technológiu pivovaru a porozprával o každom pive, čo majú v portfóliu. Dokonca mi daroval plechovku špeciálneho nepredajného piva dostupného len pre členov ich klubu.
O to pivo som sa s vďakou podelil s ďalšími, lebo znak nekonečna pri označení ABV veštil potenciálne veľmi ťažký večer. Bol to úžasný barikovaný barley wine, blend viacerých pivných štýlov, luxusné dezertné pitie.
Ale ešte pred ním som si na základe odporúčania objednal Bastones de Mandioca – vyprážané tyčinky z maniokovej múky a paraguajského syra, podávané s majonézou a pikantnou salsou. Tie vraj napriek tomu, že ide o tradičné paraguajské jedlo, iné reštaurácie nepodávajú.
Degustácia vzoriek bola úžasný zážitok. Málokedy sa vám stane, že vám ku každému pivu porozprávajú nejaký príbeh alebo klebetu. Výklad bol fascinujúci a snažil som sa zapisovať, čo to šlo.
Ochutnal som Helles La Chuchi spolu s Pilsom El Meno, ktorý varili v spolupráci so sladovňou najväčšieho paraguajského pivovaru Pilsen. El Meno bol o málinko svetlejší a mal oproti La Chuchi slabšiu chuť, no obe pivá boli vzhľadom na štýl výborné a chutili na nerozoznanie od ich nemeckých vzorov.
Arriero bol trochu presýtený, ale veľmi piteľný, ľahučký, mierne nakyslastý Porter. Ja by som ho prirovnal k dark mildu. Osadenstvo britskej ambasády sa ho vraj nedokáže dopiť.
Podobne je na tom Moquetero IPA, ktorá chutila na nerozoznanie od Stone IPA a ktorú vraj v KEG-och pravidelne vykúpi osadenstvo americkej ambasády.
Ľahší a na leto ideálny pale ale sa volá Shamigo a zaujme najmä silnou horkosťou. K nemu má blízko Churro Campana – golden ale v štýle moderného anglického, s dotykom moderných chmeľov. Toto pivo je nositeľom zlatej medaily z World Beer Cup a nedá sa to spochybňovať.
O rok
Rubén vraj pri prílete do Dublinu povedal imigračnému úradníkovi, že cieľom jeho návštevy je vypiť všetok Guinness. Pečiatku do pasu dostal bez ďalších otázok. Sranda – ja som pri prílete do Paraguaja povedal na letisku v zásade to isté a tiež som pečiatku dostal bez akýchkoľvek ďalších otázok. Pivo proste spája a otvára dvere.
Tento rok sa už asi nedostanem do The Hop, Simón Dice a Cervecería Singular, ale aspoň mi niečo ostane aj na budúci rok. Na letisku vás víta slogan Visit Paraguay – a tomu pozvaniu by sa nemalo odolávať.
Na našich stránkach môžete nájsť pivné zápisky Petra Hudáka. Domovariča, degustátora a predovšetkým fanúšika dobrého remeselného piva. Pravidelne putuje po podnikoch a testuje pivo, ale aj jedlo. Nájdete ho aj na Facebooku, kde vytvoril skupinu Súkromné pivné zápisky.
Prečítajte si aj
